Sociálni demokrati to nemajú ľahké. Ohromujúci je už fakt, že sa im podarilo vládnuť osem z trinástich rokov novodobej českej samostatnosti. Prečo, keď je svetoznáma náklonnosť tunajšej populácie k rovnosti, rovnakosti a pivným rečiam? Paradoxne práve pre nadmernú náklonnosť k rovnosti, rovnakosti a pivným rečiam.
Sklony k egalitarizmu a etatizmu, ktoré robia napríklad vo Švédsku zo socialistov hegemónov moci, zvierajú ich českých druhov v politickej pasci. Dôvod je jediný: nepriehľadná časť ľavice volí extrémistov. ČSSD má potom krutý výber: partneri naľavo sú pre extrémizmus "vylúčení", zväzok s tými napravo je presýtený zúfalými kompromismi. Z tejto pasce sa Jiří Paroubek pokúša vyskočiť. Chce "zatiahnuť komunistov do hry" a "vytvoriť z nich budúceho koaličného partnera".
Práve to, či voliči schvália jeho "komunistickú kampaň", bude asi najdôležitejší výsledok volieb. Aj keď rozhoduje predovšetkým dôveryhodnosť lídrov, tento rok nebude patriť k hlavným otázkam len otvorené "referendum o rovnej dani", ale aj skryté "referendum o pakte s komunistami".
Jiří Paroubek prevzal stranu vo chvíli, keď mali komunisti o polovicu väčšiu podporu ako socialisti. Rýchlo otočil situáciu, z dočasného premiéra sa stal volebný líder a potom už aj absolútny vládca ČSSD. Aj keď získal moc v podstate "náhodou" zo straníckej krízy, májový zjazd jeho taktiku aj stratégiu jednoznačne posvätil. Teraz ide o to, či pre tento verejne hlásaný -- a úplne legitímny! -- postup získa väčšinu vo voľbách.
Premiér má v tomto súboji jednu zásadnú výhodu: je jediný, kto zdvihol komunistickú tému. Jeho oponenti síce nahlas a dôveryhodne kričia "fuj", ale nie sú schopní a ochotní ponúknuť alternatívu. Znechutenie z Paroubkových krokov sa dá pochopiť, ale nemožno ho prijať ako program.
Politická teória má na antisystémové strany niekoľko poučiek. Prvá sa vyplnila -- zdanlivou izoláciou nič nedosiahnete, naopak. Spolupráca vo veľkých koalíciách extrémistov posilňuje. Túto teóriu smutne potvrdila opozičná zmluva, po ktorej skončení získali komunisti 18,51 percenta hlasov.
Druhou možnosťou je vytlačenie extrému pomocou väčšinového systému. Znamená to veľkú ústavnú reformu a k nej sa zatiaľ, možno s výnimkou občasných narážok prezidenta Klausa, nikto neprihlásil.
Jiří Paroubek preto zvolil tretí variant, povedzme "zovrieť a zničiť". Je to najriskantnejší variant. Slobode a prosperite nemôže prospieť, ak by aj maličký kúsok moci mali komunisti. Ale pre stabilitu a blahodarné striedanie vlád je takmer nevyhnutné, aby nejaký plán vyšiel: buď vytlačenie väčšinovou voľbou, alebo kultivácia moci.
V tejto chvíli sú o premiérovom pláne dve zásadné pochybnosti: o osobe a o čase diania. Vôbec nie jej isté, či je práve Paroubek ten, kto zvládne komunistov.
Jeho politická prax ukazuje, ako veľmi mu chutí moc. V spolupráci s KSČM by ho nič nenútilo vyrovnávať sa s ťarchou slobody ako so silou. Nie iba CzechTek, ale napríklad aj jeho útoky na slobodné médiá ("Lidové noviny sú oveľa horšie ako Haló noviny") naznačujú, že premiér má k moci a sile veľmi osobitný vzťah.
Druhá námietka je možno ešte vážnejšia: z KSČM zatiaľ necítiť ani jediný náznak, že by sa "demokratizovala", a bez toho ich Paroubek do vlády nezoberie.
Čo keby napriek tomu Paroubkov plán vyšiel: on vyhral voľby, zostavil ľavicový kabinet a prinútil komunistov na premenu?
Bol by to asi najväčší paradox našej najnovšej histórie: najpragmatickejší technológ moci by sa v očiach dejín premenil na skutočného štátnika.
StoryEditor