Dnes si už málokto spomína, že to nebol euroval, ktorý ukončil európsku dlhovú krízu, ale ECB a to tým, že zagarantovala verejné dlhopisy krajín eurozóny (s výnimkou Grécka). Zrejme to zabudol aj predseda Európskej komisie Juncker, keďže vo svojom výročnom prejave o stave únie vyhlásil, že z trvalého eurovalu ESM by sa mal postupne stať akýsi Európsky menový fond (ďalej EMF). Ten by mal slúžiť ako stabilizačný mechanizmus, pokiaľ sa niektorá krajina dostane do výraznejších problémov.
Aké konkrétne funkcie by EMF vykonával, Juncker nepriblížil. Nejaké predstavy však existujú. Podľa Diskusného dokumentu o prehĺbení hospodárskej a menovej únie by mal poskytovať pôžičky členským krajinám v problémoch a plniť veriteľa poslednej inštancie v rámci bankovej únie. Viacerí vysokí európski predstavitelia by si zase vedeli predstaviť, že by okrem toho mal za úlohu monitorovať dodržiavanie fiškálnych pravidiel.
Na papieri to síce vyzerá pekne, v praxi je to však zbytočná vec. Kým bude ECB garantovať dlhopisy krajín eurozóny, tak sa žiadna z nich nedostane do situácie, kedy jej investori nebudú ochotní požičiavať. Pretože vedia, že keď nebudú vedieť nikomu predať jej dlh, tak tu stále bude ECB. Keby ECB svoje garancie zrušila, tak by sa najzadlženejšie krajiny pri prvých náznakoch problémov dostali do rovnakej situácie ako počas dlhovej krízy. A žiaden menový fond by ich nezachránil, lebo by nemal dostatok prostriedkov na to, aby utiahol jednu z veľkých krajín eurozóny.
To isté platí pre banky. Keď sú krajiny schopné predávať dlh, tak sú schopné postaviť sa aj za svoje banky. Keď nie sú, tak ich problémy bánk položia. A kým ich dlh garantuje ECB, tak sú schopné nájsť pre svoj dlh investorov.
Monitorovanie dodržiavania pravidiel ako-tak tiež funguje. A to skrz odstrašujúci príklad Grécka, ktorého dlh ECB negarantuje, lebo je podľa nej neudržateľný. Aká je presne podľa ECB udržateľná výška dlhu, známe nie je, každopádne je to niekde medzi 135% (čo boli maximá pre Taliansko a Portugalsko) a 175% (Grécko). Taliansko a Portugalsko, ktoré boli na hranici tejto šedej zóny už pre istotu svoj dlh zastabilizovali.
A poslušné sú aj všetky ostatné krajiny (ktoré znižujú deficity a dlhy), s výnimkou Francúzska. A aj tam sa pravdepodobne s výmenou vládnej garnitúry zmení. Určite to nie je dokonalé, ale pri aktuálnom anti-bankrotovom nastavení Bruselu si neviem prestaviť lepšiu formu tlaku na krajiny, aby to s dlhom nepreháňali, ako to, že ECB prestane garantovať ich dlhopisy.
Dôvod, prečo sú dnes podľa mnohých politikov a komentátorov podmienky pre vznik EMF prijateľnejšie (a prečo o ňom hovorí aj Juncker), je taký, že to, čo zariadila ECB, sa prezentuje ako úspechy eurovalu. Ale bez garancie ECB by Írsko a Portugalsko po odpojení sa od eurovalu určite neboli schopné predávať dlhopisy. Španielsko zase dostalo z eurovalu peniaze na sanáciu bánk v situácii, kedy už ECB garantovala jeho dlh, takže by to v pohode v tom čase zvládlo aj samo.
Grécko sa síce nateraz vrátilo na trhy, a to aj bez ECB, ale prepad HDP o viac ako štvrtinu a nezamestnanosť na úrovňou 20% a je len ťažko možné prezentovať ako úspech. Navyše, nikto nevie zaručiť, že Grécko bude schopné predávať dlhopisy aj o niekoľko rokov, keď bude namiesto zvýhodnených úrokov platiť trhové. Taký Medzinárodný menový fond je v tomto smere skeptický.
Voči politike ECB je možné mať množstvo výhrad. Od toho, že znižuje tlak na šetrenie problémových krajín, cez viazanie kapitálu v neživotaschopných bankách až po to, že nízkymi úrokmi vytvára riziko zlých investícií, ktoré sa môžu po ich zvýšení dostať do problémov. Z pohľadu vedenia EÚ/eurozóny mi však nepríde logické, prečo chcú k niečomu, čo funguje (teda aspoň z hľadiska ich vnímania sveta), a to bez výraznejšej politickej opozície, vytvárať ďalší mechanizmus. Taký, ktorý v minulosti nefungoval a voči ktorému sa môže sformovať výraznejšia opozícia.
Pritom to, čo robí ECB, nie je vo svete neštandardné. Bez tichej garancie dlhu domácimi centrálnymi bankami by už boli pravdepodobne insolventné USA aj Británia (ktoré majú dlh cez 100% HDP) a celkom určite Japonsko (s dlhom cez 200% HDP). To isté platilo pre väčšinu krajín eurozóny ešte predtým, než tu bolo euro. ECB sa zdráhala prijať túto rolu veriteľa poslednej inštancie až kým nebola eurozóna na prahu kolapsu, pretože garancia dlhu 18 krajinám (s výnimkou Grécka) prináša určité skryté transfery medzi členskými krajinami, čo nebolo politicky príliš prijateľné. Predovšetkým pre Nemcov. Dnes to však už rieši málokto.
Európsky menový fond tu teda už máme, je ním ECB. Vymýšľanie nových, menej účinných mechanizmov, je zbytočné. Najmä keď sa kvôli tomu má Európa opäť raz rozhádať.