Labyrint záujmov o Strednú Áziu

Krvavé potlačenie nepokojov na východe Uzbekistanu vyvolalo vo svete vlnu rozhorčenia. Terčom kritiky je nielen miestny diktátorský prezident Islam Karimov, ale aj dve tradičné studenovojnové veľmoci, ktoré mu údajne všetko tolerujú. Hlavný nápor výčitiek smeruje na adresu USA, pretože od Moskvy sa nečaká záujem o dohliadanie nad dodržiavaním ľudských práv v južnom podbruší niekdajšieho Sovietskeho zväzu.
Washington sa tak ocitá v postavení pokrytca, ktorý vodu káže a víno pije. Pripisuje sa to existencii americkej základne Hanabád, ktorú vraj Američania nechcú stratiť, pretože sa stala súčasťou reťaze vojenských oporných bodov okolo Ruska. Objavili sa už úvahy o akomsi zlovestnom americkom "cordon sanitaire", ktorý mal oddeľovať Rusko a Európu od ropných nálezísk v Strednej Ázii a na Blízkom východe. Teokratický Irán vníma šnúru základní ako americkú obruč okolo svojich hraníc, najmä keď si k nim primyslí vojenské prístupové práva USA v stredoázijskom a kaukazskom regióne.
Sled udalostí v Strednej Ázii sa nesmie zužovať na rivalitu slabnúceho Ruska s USA o kontrolu ťažby a prepravy ropy a zemného plynu. Čierne zlato a plyn môžu byť najzreteľnejšími hýbateľmi zmien, ale sú aj ďalšie. Na Strednú Áziu sa treba pozerať ako na križovatku mnohých prelínajúcich sa vývojových prúdov. Neustále sa spájajú, transformujú a rozpájajú, čo komplikuje orientáciu vo vzťahu k nim. Politikom a médiám preto neraz nezostáva nič iné, ako zjednodušovať túto komplexnosť na práve aktuálne zložky.
Spomeňme islamské náboženské obrodenie s jeho umiernenou podobou, ale aj fundamentalistickými, radikálnymi a militantnými formami. Postsovietske stredoázijské republiky Uzbekistan, Kirgizsko, Kazachstan, Tadžikistan a Turkménsko sa po rozpade Sovietskeho zväzu zobudili z dlhých desaťročí trvajúceho útlmu islamu a propagácie ateizmu. Prinajmenej tri generácie obyvateľstva sa duchovnému a náboženskému životu prakticky odcudzili. Nové vládnuce garnitúry zväčša pozostávali z bývalých sovietskych vysokých komunistických funkcionárov a v islamskom obrodení videli mocenské ohrozenie. Zbytočne ho potláčali v časoch, keď sa s nim ešte dal viesť dialóg, a to sa im vypomstilo, keď sa začal radikalizovať a napájať na svetový islamistický terorizmus.
Pridajme ďalší faktor, ktorý trápi postsovietsky stredoázijský i kaukazský juh -- kmeňové, etnické a teritoriálne rozbroje. Tie môžu byť podnecované aj umelo. V stredoázijských štátoch sa buď ťaží ropa a zemný plyn, alebo cez ich územia prechádzajú existujúce i projektované ropovody a plynovody. Šíria sa všetkými smermi -- nielen k tradičným odberateľom na Západe, ale čoraz viac i do Číny. Hlási sa aj iný zákazník -- miliardová India, ktorá, rovnako ako Peking, nepodmieňuje nákup ropy demokratizáciou pomerov u svojich dodávateľov. Ani Moskva nezahŕňa do svojho obchodovania ľudské práva. Stredoázijskí diktátori to vedia, a preto sa nad váhavým napomínaním zo strany Bieleho domu iba uškŕňajú.