O kredite prezidenta a republiky

Prvý novoročný prejav prezidenta Ivana Gašparoviča bol kultivovaný a menej sebastredný v porovnaní s oboma jeho predchodcami. Pozitívny je jeho zodpovedný prístup k zahraničnopolitickej orientácii Slovenska. Dôveryhodná bola aj jeho výzva občanov k národnej hrdosti a vlastenectvu aj záujem o výchovu a vzdelávanie detí a mládeže. V oboch oblastiach môže z pozície funkcie prezidenta republiky urobiť veľa užitočnej práce.
V ekonomických kategóriách má však pán prezident isté rezervy. "Slovenská republika je dnes chápaná ako spoľahlivý partner, o Slovensku sa hovorí ako nikdy predtým, s rešpektom, ako o perspektívnej, atraktívnej krajine." Týmito slovami najprv skonštatoval to, čo sme už počuli v posledných mesiacoch v rôznych mutáciách od rôznych domácich i zahraničných osobností. Pozoruhodné je však prezidentovo vysvetlenie tohto javu -- nezmienil sa o reformách, o vnútropolitickej stabilite, ktorá tieto reformy umožnila uskutočniť, ani o dobrej zahraničnej politike, podľa neho sme sa prosto "zviditeľnili svojou prácou".
Potrebu reforiem nespochybnil, spochybnil však ich podstatu slovami: "Súčasné rozbiehanie reforiem právom vyvoláva u občanov pocit nedôvery i neistoty z budúcnosti." Pocity nedôvery i neistoty sú v takýchto situáciách prirodzené, ale ak pán prezident povie, že sú oprávnené, to je už významový posun k ich skrytej kritike. Pri rozvíjaní myšlienky "existujú aj iné prístupy, len ich treba hľadať" zakorčuľoval pán prezident na tenký ľad. Ak náhodou nejaké iné prístupy on osobne pozná, mal by ich dať na stôl, ak ich však nepozná, len v ich existenciu verí, prečo tvrdí, že existujú? Jeho apelácia na tvorcov reforiem, aby v tomto roku viac skúmali, analyzovali, hľadali alternatívy a vyberali vždy tú menej bolestivú, vyvolala dojem, že doteraz tvorcovia reforiem z nevedomosti či ľahostajnosti vyberali nezodpovedne tie bolestivejšie reformné alternatívy.
Samozrejme, že pre mnohých ľudí na Slovensku by bola súčasná sociálna situácia menej bolestivá, keby sa zachovali progresívne dane s vyššími sadzbami a množstvom výnimiek, keby štát nesprivatizoval plynárenstvo a elektroenergetiku a ďalej tieto podniky nútil, aby dotovali ceny, alebo keby bola vláda rozšafnejšia v dotovaní neperspektívnych firiem či ľudí, ktorí majú nízke príjmy len na papieri, alebo ľudí v zlej sociálnej situácii, ktorí majú možnosti sa z nej vymaniť, ale radšej čakajú na pomoc od štátu. Potom by sme však zostali krajinou s neprehľadným daňovým a sociálnym systémom, narastajúcim štátnym zadlžením, s neživotaschopnou a nestabilnou ekonomikou, bez skutočných reforiem a bez kreditu. Mohol by potom prezident v novoročnom prejave hrdo povedať, že Slovenská republika je v zahraničí vnímaná ako perspektívna a atraktívna krajina a jej kredit sa isto postupne odrazí aj v našom živote?