Pomazanie Ségoléne Royalovej na prezidentskú kandidátku socialistov je významný krok na ceste k ďalším prezidentským voľbám Piatej republiky (22. apríla 2007, druhé kolo bude 6. mája 2007). Všetkých kandidátov by sme mali spoznať do konca januára -- to je termín na vytlačenie hlasovacích lístkov. Do daného okamihu musia štyri hlavné francúzske politické strany, dve v ľavici a dve v pravici, nachystať svoje stranícke vyhlásenia a zvoliť kandidátov.
Systém by mal takto teoreticky fungovať. V praxi, aj keby mala oficiálna kampaň trvať iba dva mesiace (čo je v demokracii, kde kandidáti musia znášať nepoľavujúcu mediálnu paľbu, až dosť dlho), prispelo brúsenie ostrôh potenciálnych kandidátov, spolu s mediálnym hladom po dostihovom zápolení, k začatiu skutočnej kampane takmer už pred rokom a pol.
Dnešné verejné diskusie majú trochu surrealistický ráz, pretože programy, o ktoré kandidáti oprú svoje kampane, ešte neschválili. Počas ich neexistencie sa ako rozhodujúce ukázali osobnosť a štýl, nie politické programy. Nie som si istý, či je to dobré pre demokraciu, ale je to tak.
Prieskumy verejnej mienky ovládajú dve takéto štýlovo vyhranené osobnosti a zdá sa, že im osud určil stretnúť sa v druhom kole. Napravo je Nicolas Sarkozy, minister vnútra (na chvíľu minister financií), ktorého politický vzostup sa uskutočnil v pestrom prostredí Zväzu pre ľudové hnutie (UMP). Zväz je politický dedič gaullizmu, ale ideologická nejednota strany je legendárna -- odráža sa to v zmenách názvu strany každých osem až desať rokov.
Sarkozy sa do gaullistického hnutia vnútil proti vôli prezidenta Jacqua Chiraca; dokonca sa zmocnil predsedníctva UMP napriek Chiracovej aktívnej opozícii. Väčšine verejnosti sa páči jeho surový jazyk a ostrá kritika zvyšku pravice, najmä ministerského predsedu Dominiqua de Villepina, ale predovšetkým Chiraca. Sarkozy nevie nič o medzinárodných záležitostiach, ale nezdá sa, že by mu to niekto zazlieval.
Royalová v ľavici, socialistická predsedníčka v regióne Poitou-Charentes, má veľmi malú vládnu skúsenosť, lebo strávila len krátke obdobie na postoch ministerky životného prostredia, ministerky pre rodinu a ministerky školstva. Bolo zábavné sledovať zlosť "staršinov" Socialistickej strany zo vzostupu Royalovej. Ešte sa bude musieť vyrovnať so zásadnými problémami dňa -- finančnou nestabilitou, nevýrazným európskym rastom, so Stredným východom -- a počas kampane sa im nevyhne.
Vďaka svojej elegancii a šarmu i tomu, že sociálne problémy rieši so zdravým rozumom a s elánom, už vyše roka je na vrchole prieskumov verejnej mienky. Všeobecne sa teda očakáva, že Sarkozy a Royalová budú dvaja vodcovskí kandidáti, ktorí vstúpia do rozhodujúceho duelu druhého kola. Súdiac podľa minulosti, ale takto francúzska politika nefunguje.
Všetci kandidáti, ktorí začnú príliš skoro, počnúc de Gaullom, prehrávajú. Médiá si vybrali Pohera, Chabana-Delmasa, Barra, Balladura i moju maličkosť a správali sa k nám ako ku kandidátom dlhšie než dva roky pred voľbami. A tonapriek tomu, či už kandidatúra bola ohlásená alebo nie, a všetci sme nakoniec prehrali.
Môj vlastný pocit je ten, že mediálne bombardovanie je také prudké, že vierohodnosť kandidáta nemôže vydržať dlhšie než niekoľko týždňov. Pridlhá verejná expozícia ubližuje. V tomto bizarnom tanci, keď veľké strany a významní kandidáti vedia, že je lepšie začať neskôr, prináša dnešný mediálny cirkus ozajstný prospech kandidátom bez reálnej nádeje na víťazstvo: fašistovi, krajnému pravičiarovi, komunistovi, dvom trockistom a niekoľkým ďalším okrajovým osobám. Kandidujú iba preto, aby sa tešili z dvoch rokov publicity zadarmo.
Títo druhoradí kandidáti však podčiarkujú hlbší problém. Aby bol človek zvolený za prezidenta Francúzska, potrebuje viac než iba charizmu, dobrý program a silnú politickú stranu. Musí sa rovnako vyvarovať trieštenia síl, ktoré ľavicu odsúdilo na nezdar v roku 2002, keď sa ani jeden z jej šiestich kandidátov neprebojoval do druhého kola. To potom Jacquovi Chirakovi, ktorý v prvom kole získal pätinu hlasov -- na konečného víťaza rekordne málo -- dalo možnosť v rozhodujúcom stretnutí poraziť Jeana-Marieho Le Pena ziskom štyroch pätín hlasov. Najotvorenejšiu konzervatívnu francúzsku vládu uplynulej dekády v zásade zvolila ľavica.
Môže dôjsť k opakovaniu toho istého scenára: na ľavici, mimo socialistickej strany, sú už ohlásení štyria kandidáti a pravdepodobne sa objaví piaty. Na pravici Chiracov odpor k Sarkozymu dáva na známosť, že sa v určitej chvíli objaví ďalší kandidát, buď ministerka obrany Michele Alliot-Marie alebo sám Chirac.
V tomto bode je najdôležitejšie si pripomenúť, že posledných sedmoro prezidentských volieb vo Francúzsku vždy prinieslo prekvapenie.
Konečný výsledok nikdy nebol v prieskumoch verejnej mienky očividný skôr než šesť týždňov dopredu. Pre túto chvíľu sú teda voľby príliš ďaleko na to, aby sme čokoľvek s istotou vedeli alebo mohli predpovedať. Všetko, čo počujeme, sú prázdne špekulácie. Avšak médiá aspoň predvádzajú svižnú prácu a my sa dobre bavíme.
Copyright: Project Syndicate,2006
www.project-syndicate.org
Michel Rocard, poslanec EP, bývalý francúzsky premiér a predseda Socialistickej strany.