Minister kultúry Marek Maďarič po dlhšom čase vytiahol na mediálne svetlo tému zlúčenia Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu do jednej inštitúcie. Pardon, zatiaľ síce hovorí iba o spoločnom mediálnom komplexe ( spolu aj s TASR) na nábreží Dunaja, hneď vedľa Slovenského národného divadla...
Myšlienka, či chceme alebo nechceme, má v sebe racionálne ekonomické jadro - o tzv. fixné náklady na prevádzku spoločnej budovy by sa podelili dve až tri inštitúcie, mohli by mať spoločnú správu budov, strategická poloha nového (a určite grandiózneho) mediahouse je zreteľná už pri letmom pohľade na mapu hlavného mesta.
Potom aj základné veci majú STV a SRo spoločné - ich core biznis je naozaj rovnakého druhu - informácie, kultúra, zábava, vzdelávanie. Spoločne sú odkázané na koncesionárske poplatky, na dotácie zo štátneho rozpočtu a milosť či nemilosť ministra financií pri lepení dier vo večne schodkových rozpočtoch. Rovnako generálnych riaditeľov volia ľudia vybraný parlamentom, ergo politickými stranami, nerobme si ilúzie o politickej nezávislosti, pri všetkej úcte k členom oboch mediálnych rád. Prsty straníckych sekretariátov (rozumej ukazováky) siahajú aj tam.
Existuje ešte jedna mantra zastrešujúca ideu zlúčenia STV a SRo. Sú to žiarivé (pre našinca) príklady rakúskych a britských verejnoprávnych mediálnych domov - ORF a BBC. Zabúda sa však na to, že obidve inštitúcie vznikli na báze rozhlasu a televízna produkcia bola k nim v čase ich vzniku "prifarená". Po druhé, fungujú už desaťročia v podmienkach slušného kapitalizmu a štedrých a disciplinovaných koncesionárov. Po tretie, ORF si stále hovie v televíznom (a donedávna i rozhlasovom) štátnom monopole, ak neberieme do úvahy nemecké a švajčiarske komerčné stanice, ktoré Rakúšania môžu pozerať, resp. počúvať. A to najpodstatnejšie: kto si podrobnejšie preštuduje ich organizačné a výrobné štruktúry, tak rýchlo príde na to, že rozhlasové a televízne časti sú úplne oddelené a drží ich pohromade iba úcta k dobre zavedenej a prestížnej značke, s astronomickou komerčnou cenou týchto mediálnych holdingov.
Na rovinu - idea zlúčenia STV a SRo vychádza iba z jedinej premisy: dajme dohromady, s prepáčením, notorických žobrákov, nech sa po tomto sobáši z rozumu (rozumej núdze, lebo ani v Mlynskej doline a ani v obrátenej pyramíde na Mýtnej ulici to nechcú) navzájom podopierajú... Lenže ak spočítame dva schodkové rozpočty, tak ten spoločný určite nebude vyrovnaný, tobôž nie prebytkový. Lebo benefity zo zdieľania fixných nákladov na prevádzku budovy, požičiavania si zahraničných či regionálnych spravodajcov, spoločnej investičnej, mzdovej a honorárovej učtárne, vrátnikov, hasičov, zliav pri nákupe hardvéru a softvéru, či zvýšenia cien za spoločný a väčší reklamný čas nebudú také, aby vyrovnali schodok zlúčených rozpočtov. Lebo prieniky pri výrobe programov sú minimálne, ak nie žiadne.
Ponúka sa však jedno optimistickejšie resumé snu o verejnoprávnom mediálnom centre: STV určite a SRo iba o čosi menej potrebujú moderné priestory, s najlepšou dostupnou technológiou na úrovni digitálneho 21. storočia. Potom naozaj nemá význam plytvať s investíciami do opráv v Mlynskej doline a na Mýtnej ulici. Lenže darovať zo štátneho rozpočtu STV a SRo nové priestory bez ďalšej pridanej hodnoty, to by bolo v konečnom dôsledku nanič. Tou síce pridanou, avšak kľúčovou hodnotou je systémové a dlhodobé riešenie financovania oboch inštitúcií.
Nové megacentrum je v nedohľadne, ale budúcoročné a aj tie neskoršie rozpočty STV a SRo a od nich sa odvíjajúce programové ponuky sú (krutým) hlavolamom súčasnosti a aj blízkej budúcnosti pre tímy Radima Hrehu a Miloslavy Zemkovej. Slovenská televízia a Slovenský rozhlas potrebujú akútnu pomoc a rýchle odpojenie od zlyhávajúcich resuscitačných prístrojov a nie farebný katalóg vzdušných zámkov.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz