Príliš málo peňazí...

Platy lekárov sa zvyšujú, ale aj o tom sa vedie spor. Jedno je isté, systém potrebuje nielen utesniť. Racionalizácia -- čiže zatváranie neefektívnych nemocníc, racionálnejšie využitie technických a personálnych kapacít, lepší systém motivácie pri výkonoch a úsporách -- je nevyhnutná. Ale je tiež nutné dať do systému viac peňazí.
Je zdravie -- presnejšie, jeho udržiavanie -- tovarom? Predovšetkým je statkom. Samozrejme, v prvom rade statkom súkromným, lebo každý z nás žije len raz (z tohto hľadiska sú tí, ktorí veria v prevteľovanie, na tom lepšie) a je investorom svojho zdravia. Je i statkom verejným, lebo zdravie občanov je hodnotou celej spoločnosti, z ekonomického hľadiska produktívnou silou.
V trhovej spoločnosti je komplexnou platenou službou -- platí zaň zdravotná poisťovňa, vláda zo štátneho rozpočtu i občan zo svojho platu či dôchodku. Ale koľko platiť? V posledných rokoch sme svedkami približovania, ba i vyrovnania našich cien svetovým cenám -- je to tak s väčšinou spotrebného tovaru i väčšími investíciami, ako sú autá. V službách je tempo približovania cien pomalšie. Najmenej sa približujeme v tom druhu služieb, kde ich charakter (viac-menej viazaných na miesto) neumožňuje konkurenciu -- napríklad v kaderníctvach a holičstvách, pri inštalatérskych prácach a podobne, sú u nás ceny stále niekoľkonásobne nižšie ako, povedzme, vo Viedni. Faktorom je i kúpyschopnosť obyvateľstva, a najmä nižšie náklady na pracovnú silu. Pri udržiavaní zdravia, liečení, sa musí vytvoriť určitá hodnota zložená z prenesenej hodnoty budov, prístrojov, zariadenia, zdravotníckeho materiálu a pridanej hodnoty. Tomu sa nedá ujsť -- iba ak znižovaním kvality a dostupnosti. Alebo vynucovaním nelegálnych platieb, ktoré tú oficiálnu hodnotu do tej skutočnej dorovnávajú.
Naše zdravotníctvo v hre trhových síl zlyháva. Situácia na trhu práce spôsobuje nedostatočný tlak na rast platov, ktoré sú v porovnaní s inými profesiami s podobnými nárokmi na vzdelanie a prax nízke. Lekári a sestričky to riešia dočasným alebo trvalým odchodom do zahraničia, najmä do Česka, hoci i tam má nereformované zdravotníctvo problémy. Znova z ekonomického hľadiska: ide o únik národnej práce a potenciálnej produkcie hodnôt, ktorému treba z dlhodobého hľadiska brániť.
Zdravotníctvo potrebuje viac peňazí, nie rast o desať percent, ale rádovo viac. Potrebuje toľko, koľko zodpovedá hodnotám, ktoré sa tu vytvárajú. Či to budú súkromné zdroje v podobe investícií a s očakávaním návratnosti alebo verejné zdroje zo štátneho rozpočtu, ktorý napĺňa dobre rozbehnutá ekonomika, je politické rozhodnutie. Rozumným východiskom je vhodná kombinácia.