Francúzska epidémia násilia

Aktuálna hrozba pandémie vtáčej chrípky pre Európu ustúpila ešte desivejšej epidémii: verejnému násiliu. Jej ohniskom je celé Francúzsko -- vybuchujú zápalné bomby, horia autá, autobusy, školy, pošty, obchody...
Panuje všeobecný názor, že podpaľačmi aj útočníkmi sú najmä vandali z radov arabských a afrických imigrantov, ale hovorí sa tiež o dobre organizovaných gangoch, aj keď ich podpora zo zahraničia sa zatiaľ nepripúšťa. Faktom však je, že za touto, viac či menej spontánnou revoltou sa skrýva dávnejšie signalizovaná etnická a kultúrna konfrontácia väčšinového národa s prisťahovalcami. So súhlasom vlády sa do Francúzska v uplynulých rokoch hrnuli najmä chudobní obyvatelia jeho bývalých kolónií v severnej Afrike, ktorí však dlhodobo žili, viac či menej diskriminovaní, na okraji spoločnosti. Stali sa síce francúzskymi občanmi, ale sociálna núdza, mentálna, etnická, náboženská a kultúrna odlišnosť im neumožňovali získať rovnocenné postavenie s majoritným obyvateľstvom. Najmä deti udomácnených imigrantov ťažko znášajú svoje postavenie druhoradých občanov a čoraz častejšie konvertujú na radikálny islam. Vyčíňajúci mladíci, proti ktorým polícia zasahuje najčastejšie, sú toho dôkazom. Kam až dospeje táto nenormálna situácia? Aké sú možnosti čeliť násiliu vnútri demokratickej krajiny, tradične vyznávajúcej hodnoty liberalizmu? Príčiny tejto "epidémie" sú zložité, sčasti iracionálne, ťažko definovateľné.
Slovensko má s masovým výtržníctvom svoje skúsenosti zo začiatku roku 2004, keď sa najmä na východe spustila vlna rómskych rabovačiek. Západný svet sa vtedy na nás pozeral zhrozený, znechutený "barbarstvom" budúcej členskej krajiny únie. Európsky parlament vyjadril znepokojenie nad rasovou diskrimináciou slovenských Rómov a ich sociálnym vylúčením. Kriticky hodnotil vládne opatrenia, zo sveta prichádzali protesty proti policajnej brutalite v Trebišove, Trhovišti, Čaklove... Aj tu pôvodne sociálne protesty prerástli do kriminálnych činov a rabovania. Vláda napokon šíreniu masového násilia, ktoré však nezískalo etnický náboj, zabránila. Niektorí europoslanci pred dvoma rokmi obviňovali Bratislavu z pasivity pri riešení sociálnych problémov. Z čoho by dnes obvinili Paríž? Z mäkkosti a neúčinnosti policajných zásahov? Z príliš veľkorysej imigračnej politiky, ktorej výsledkom je päť miliónov moslimov žijúcich vo Francúzsku? Z falošnej humanity vládnej politiky?
Zarážajúce mlčanie Bruselu na margo francúzskej epidémie násilia svedčí o šoku, ktorý v západnej Európe spôsobila. EÚ už i tak oslabená francúzskym odmietnutím euroústavy, dostáva druhú lekciu, ktorá sa prieči prísľubom budúcej prosperity, dosiahnutej iba ekonomickou integráciou. Násilie, ktorému dnes Francúzsko čelí, nahráva revitalizácii populizmu, nacionalizmu a xenofóbii. Prejavuje sa ako produkt systému, ktorý nedokázal eliminovať sociálne riziká, v kultúrne i etnicky zmiešanom prostredí. Politika integrujúcej sa Európy prechádza ďalšou veľmi vážnou skúškou.