The Independent
Zalamovať rukami kvôli demisii málo vytrvalého palestínskeho premiéra abú Mázina nemá zmysel. Nikdy sa nezdalo, že to bude úspešný krok, i keď stálo to za pokus. Nakoniec nebol schopný uniknúť Hlave 22 svojho povýšenia. Bol zvolený pod tlakom vonkajších strán, ktoré načrtli mierový plán známy ako cestovná mapa. Bol zvolený preto, že nebol zvolený Jásir Arafat, s ktorým americká ani izraelská vláda neboli pripravené rokovať. To samo osebe bolo všetko, čo Arafat potreboval, aby posilnil svoj kredit u Palestínčanov, a čo bolo treba, aby Palestínčanov presvedčilo, že abú Mázin je americká bábka. Niektorí Američania obviňovali Európanov, ktorí rokovali s Arafatom, že podrývajú ich úsilie vylúčiť tohto starého harcovníka z palestínskych záležitostí. Len veľký vodca by sa mohol chopiť historického okamihu a postaviť sa proti palestínskej ublíženosti a súčasne získať ich lojálnosť. Abú Mázin nikdy nevyzeral ako vodca a teraz prijal to, že ním nemôže byť. Jeho rezignácia nie je ani tak úder mierovému procesu, ako prijatie toho, že táto cesta zmizla do stratena pred niekoľkými týždňami. (Nezáleží na tom, kto bude viesť Palestínčanov, USA musí brzdiť Izrael, editorial, 8. 9.)
Izvestija
Mahmúd Abbás, ktorý v sobotu podal demisiu z funkcie palestínskeho premiéra, je ako niekdajší prvý muž bývalého Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov. Počas krátkeho obdobia, keď bol pri moci, nedokázal palestínsky politik prekonať Gorbačovov syndróm. Aj on bol -- podobne ako sovietsky líder -- populárnejší v zahraničí ako doma. Za najdôveryhodnejšieho politika ho v nedávnom prieskum verejnej mienky označilo iba 1,8 percenta respondentov zo západného brehu rieky Jordán a pásma Gazy. Na čele rebríčka, ktorý zostavili na základe výsledkov prieskumu, je palestínsky prezident Jásir Arafat s 21-percentnou podporou. (Palestínsky Gorbačov, Maxim Jusin, 8. 9.)