Naši staručkí vysokoškolskí profesori do nás usilovne vtĺkali rozličné "vyššie princípy mravné" v úsilí presvedčiť nás, že novinárstvo je veda, ktorá má svoju etiku, predmet skúmania aj špecifické metódy. Viacerí z nich boli novinármi s bohatými skúsenosťami aj z čias perzekvovania tlače a mnohí z nich už dnes nežijú. Často na nich myslím a som presvedčený, že keby vedeli, do akého štádia dospelo u nás vznešené novinárstvo, ktoré povyšovali na vedu, musel by sa ich ctihodný popol rozčúlene presýpať v urnách. Veď na to, aby sa človek stal novinárskou celebritou, nepotrebuje absolútne znalosť spisovného jazyka. Stačí mu, keď svoj prejav bohato prešpikuje rozličnými cudzojazyčnými prvkami, ktoré ako kal husto prenikajú do hovorovej reči. A keď sa chce uchytiť v nejakom televíznom "formáte" (kto vymyslel ten nezmyselný pojem?!), musí byť navyše ochotný bez námietok s mikrofónom v ruke prebrodiť Dunajec, vojsť do klietky s tigrami či ponoriť sa do vody. Čím je studenšia, tým lepšie, lebo to je cool -- doslova aj obrazne. Národ pred televíznymi obrazovkami žasne a podobným celebritám rád odpustí, že ich sláva sa rodí pomocou čítacích zariadení, prípadne v televíznej strižni, kde neúspech putuje do odpadu. Odpustí im aj to, keď hviezdy z obrazovky podávajú iba dôkazy slabej slovnej zásoby, ktorá vyvoláva záchvaty trápneho koktania (ako sme toho boli svedkami pred niekoľkými týždňami počas živých vstupov z Vatikánu v čase, keď zomieral predchádzajúci pápež). Naši staručkí vysokoškolskí profesori žili v ilúzii -- nimi šírené zásady novinárskej etiky v modernej spoločnosti tiež nemajú čo hľadať. Neprežili ich ani o celé dve generácie. A to je na vedu veľmi málo.