Komentár HN: Ak nie doteraz, tak po voľbách ťažko

Prichádzajúce voľby budú iné než tie posledné a predposledné. Zatiaľ čo zloženie koalície sa pred voľbami v rokoch 2002 a 1998 dalo celkom jasne rozkľúčovať, dnes sa strany o možnej spolupráci so svojimi súpermi vyjadrujú veľmi opatrne. Už uvarili aj volebné tézy, no tie s blížiacim sa bodom varu, rozumej hlasovaním, zmäkčujú ich rétoriku. Ani Robert Fico už nesľubuje nesplniteľné, napríklad zrušenie hospodárskych reforiem.
Ako najrealistickejšie sa zatiaľ ukazujú koaličné kombinácie Smer -- Slobodné fórum -- KDH -- SMK, Smer -- HZDS -- Slobodné fórum, či SDKÚ -- KDH -- SMK -- HZDS.
Isté teda je, že budúca vláda už nebude "striktne pravicová". Ak sa jej nepodarilo presadiť významné ekonomické zmeny doteraz, v budúcnosti to ministri budú mať ešte ťažšie. Bez ohľadu na to, ako bude vyzerať programové vyhlásenie, sa v zásade dá predpokladať, že každý návrh narazí na nesúhlas minimálne jednej z vládnych strán. Znamená to, že jednoducho nie sú schopné splniť to, čo dnes sľubujú.
Dá sa očakávať, že napríklad návrhy Smeru, napríklad progresívna daň z príjmu právnických osôb, sa v prípade, že by bol v koalícii s SDKÚ, budú presadzovať ťažko. Obzvlášť, ak by vládu doplnilo Slobodné fórum či kresťanskí demokrati. Ibaže by jedna zo strán získala nadpolovičnú väčšinu voličských hlasov, čo je nezmysel.
Napríklad ANO chcela ešte v tomto volebnom období "znižovať mieru prerozdeľovania verejných financií". V reálnom živote to však nepriamo neguje fiškálnu decentralizáciu, ktorá zas vyšla z dielne SDKÚ. Samosprávy, ktoré dostali peniaze na riadenie života v krajoch, totiž v šoku z nových kompetencií strácali peniaze tiež na tom, že financovali aj činnosti susedných krajov. Napríklad verejnú dopravu. Okrem toho výdavkovú disciplínu porušovalo napríklad ministerstvo hospodárstva, ktoré pôvodne získala práve ANO. Ministerstvo niektorým investorom sľúbilo nadštandardné stimuly plus stimuly, ktoré dokonca prekročili únosnú mieru stanovenú Európskou komisiou.
Aj keď terajšie programové vyhlásenie viac-menej uspelo v ekonomických zmenách, stále za ňou pokrivkáva zdravotníctvo a školstvo, ktoré zrejme bude ďalej trpieť neprekonateľnými spormi o tom, či a ako zaviesť poplatky na univerzitách. Ďalšia schizofrenická situácia môže nastať, keby vláda a neskôr parlament začali rokovať o budúcej sadzbe rovnej dane, pretože každý si ju predstavuje inak. Nehovoriac o znižovaní odvodov.
Ak si strany nechávajú priestor na povolebnú spoluprácu, strácajú sa konkrétne návrhy. Prestávajú myslieť na sľuby, ktoré dali voličovi, a kalkulujú, ako sa dostať do vlády. Ak to bude za každú cenu, schopnosť dodržať ich zmizne.