Hľadanie stratenej ľavice

Ešte skôr ako sa KSS mohla stať reálnym nebezpečenstvom pre verejný život na Slovensku, sa začína štiepiť na nenaplnených osobných ambíciách svojich prominentov. Ešte skôr ako mohli komunisti výraznejšie posilniť svoj vplyv vo vedení zákonodarného zboru, sa stávajú marginálnou parlamentnou stranou s hypotetickou perspektívou mierneho voličského rastu. V Česku KSČM aspoň symbolicky vstúpila do rokovaní o budúcej vláde, na Slovensku sa boľševické metastázy rozširujú zatiaľ iba horizontálne: ako nezávislí poslanci, ako praforma budúceho politického subjektu s požehnaním odborov či ako radikálnejší variant existujúcej KSS. Hopta inú šancu nemá...
S dočasnou výnimkou Smeru vykazuje parlamentná opozícia na Slovensku unikátny trend: vidina moci ju nespája, ale rozdeľuje. A tak sa oslabil poslanecký klub ĽS-HZDS, a tak sa oslabuje aj poslanecký klub KSS. Paradoxne, práve v období, keď sociálna situácia radikalizuje časť verejnosti, ktorá bude v nasledujúcich parlamentných voľbách hľadať východisko v súčasnej opozícii. Paradoxne, práve v období, keď skompromitovaná ľavica v SDĽ a SDA skončila v mimoparlamentnej agónii a proklamovaná sociálnodemokratická orientácia Smeru sa začína a končí pri vstupe do vládneho kabinetu. Paradoxne, práve v období, keď sa vplyv odborov postupne bagatelizuje a jedinou alternatívou na legitimizáciu svojich požiadaviek zostane pre Saktorových ľudí vytvorenie neoficiálneho politického satelitu KOZ SR. Zjednodušene povedané, ľudia už poznajú dôvody, prečo si majú uťahovať opasky, platiť u lekára a na školách, ale nikto im nedokáže zrozumiteľne vysvetliť, prečo by to všetko nemuseli robiť za predpokladu, že dnešné rozhadzovanie peňazí daňových poplatníkov nebude musieť zase uhradiť ďalšia generácia. V Česku mali aspoň ľavicového vizionára Špidlu, na Slovensku sa musí potenciálny ľavicový volič uspokojiť s normalizačnou rétorikou Ševca, marketingovým populizmom Fica a mocenským pragmatizmom Mečiara. Na ľavej strane ideologickej hojdačky jednoducho nesedí nikto.
Dlhodobá absencia štandardnej opozície (SF už protidzurindovské nálady preferenčne vyčerpalo) nečakane obnažila absenciu akejkoľvek programovej (personálnej) alternatívy voči stredopravému vládnemu kabinetu. Odpoveď na "Deň po odchode súčasnej vlády" totiž nemá kto sformulovať. Ak to totiž urobia Saktor s Hoptom, ďalšie otázky už budú zbytočné...