Problematika dôchodkovej reformy sa v posledných dňoch opäť stáva jednou z najdiskutovanejších tém. Hoci ide o nesporne dôležitú tému, rôzne uhly pohľadov v médiách sa často paradoxne zameriavajú na to, čo je pre taký dôležitý systém - akým je dôchodkový systém - úplne zanedbateľné.
Výsledkom takéhoto prístupu k informovaniu verejnosti je napríklad šírenie tvrdenia, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR si protirečí s predsedom vlády. Dôvod je vskutku "hodný" takéhoto tvrdenia: kým premiér nazve odlev peňazí zo Sociálnej poisťovne do súkromne spravovaných dôchodkových správcovských spoločností za jednu z príčin deficitu verejných financií a ministerstvo tieto peniaze označí za príspevky na osobné dôchodkové účty sporiteľov, protirečíme si. Je to vskutku poľutovaniahodné, no z úplne iného dôvodu. Hoci protirečenia niet, nie je problém trošku ho v médiách "prifarbiť". Je to smutná vizitka férovosti médií voči svojim čitateľom a celej verejnosti.
Za dôležitejší problém však považujem čoraz intenzívnejšie podsúvanie informácií, že ministerstvo práce, rezort financií či dokonca premiér osobne sú už dnes skalopevne presvedčení o krokoch, ktorých výsledkom sú apokalyptické scenáre konca nielen druhého piliera, ale pomaly celého dôchodkového systému či verejných financií. Spoločnou črtou týchto scenárov je to, že sa odvolávajú na "hľadisko dlhodobého vývoja". Aby som predišla možnej dezinterpretácii predchádzajúcich slov, zdôrazňujem, že vláda v žiadnom prípade nebagatelizuje dlhodobé dôsledky všetkých svojich krokov v ekonomickej a sociálnej sfére.
Naopak, vizitkou seriózneho prístupu je priorita jedného z dominantných ekonomických cieľov vládnej koalície - splniť podmienky pre zavedenie jednotnej európskej meny pri zachovaní rozpočtovej triezvosti. Spochybňovanie tohto cieľa je spochybňovaním faktov, ktoré jednoznačne potvrdzujú jeho reálnosť.
No politika, a to aj hospodárska, sa nerobí výlučne pre "dlhodobé hľadisko". Ako svojho času trefne poznamenal John Maynard Keynes, "z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi". Výsledky politických rozhodnutí majú veľmi často bezprostredný dosah na životy množstva ľudí. Nemožno zabúdať ani na státisíce ľudí, ktorí sú dnes existenčne závislí od Sociálnej poisťovne, vyplácajúcej takmer milión starobných dôchodkov. To už nehovorím o predčasných starobných či invalidných dôchodkoch a ďalších dávkach. Práve zodpovednosť štátu voči týmto ľuďom otvára otázku, ako zabezpečiť budúcu schopnosť Sociálnej poisťovne vyplácať ich oprávnené nároky. Dôležitosť tohto problému je o to väčšia, že celková bilancia Sociálnej poisťovne sa v tomto roku dostáva do červených čísel a poisťovňa sa tak stáva existenčne závislá od zabezpečenia dodatočného financovania.
Rozmer tohto problému nie je zanedbateľný: každý rok ide o sumu presahujúcu 20 miliárd korún. Dôvodom sú práve chýbajúce peniaze, ktoré Sociálna poisťovňa posiela ako príspevky do druhého piliera do súkromných dôchodkových správcovských spoločností. Bolo by ideálne uskutočniť dôchodkovú reformu - s ohľadom na "dlhodobé hľadisko" - a nemať pritom takéto existenčné problémy. Dezinformovanie verejnosti podsúvaním čiastkových tvrdení je buď prejavom komplexnej neznalosti problematiky alebo snahou o vedomé zavádzanie. Ťažko povedať, ktorá možnosť je horšia. A to už nehovorím o hrozbe neustáleho opakovania takýchto tvrdení, ktoré im dá nakoniec punc všeobecne akceptovanej pravdy.
Viera Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR