Slovenská ekonomika rastie raketovou rýchlosťou. Rozumná hospodárska politika nám môže priniesť západnú životnú úroveň v priebehu jednej generácie. Hospodársky rast je však v konečnom dôsledku len prostriedkom na dosahovanie cieľov ľudí, nie vždy merateľných v peniazoch. Aký je teda vzťah medzi materiálnym blahobytom a ľudským šťastím?
Údaje z medzinárodných prieskumov, zisťujúcich v rôznych obmenách "ako sa máte vo všeobecnosti" či "nakoľko ste so svojím životom spokojní", umožňujú sledovať šťastie krajín aj ich obyvateľov. Nezaobíde sa to bez kontroverzií: kultúrne rozdiely medzi obyvateľmi severnej Európy a subsaharskej Afriky spôsobujú, že odpoveď "mám sa dobre" zvyčajne znamená diametrálne odlišný životný pocit. Vyvodzovanie záverov si preto vyžaduje okrem pokročilých analytických techník aj značnú mieru intelektuálnej opatrnosti.
Stará pravda, že peniaze nedokážu kúpiť šťastie, má svoj ekvivalent - Easterlinov paradox - v ekonomickej teórii. Richard Easterlin vo svojom článku spred troch desaťročí poukázal na prekvapujúci fakt, že okrem veľmi chudobných krajín vyšší príjem na obyvateľa nebýva sprevádzaný vyššou priemernou spokojnosťou. Hranicu "materiálnej nasýtenosti" kladú nedávne štúdie na úroveň 10 000 amerických dolárov v parite kúpnej sily. Samotné zvyšovanie príjmov Slovensku šťastie neprinesie.
Môže však priniesť šťastie niektorým Slovákom. Easterlinovo zistenie je o to zaujímavejšie, že medzi príjmom jednotlivca a jeho šťastím existuje síce slabá, ale potvrdená závislosť. Vysvetlenie je jednoduché - ašpirácie, závisť a iné faktory spôsobujú, že životnú spokojnosť neovplyvňuje ani tak absolútna výška príjmu, ako skôr jeho porovnanie s ostatnými členmi spoločnosti. Spoločnosti s nízkou mierou príjmových nerovností zvyknú byť šťastnejšie.
Ak šťastie nie je v peniazoch, s čím iným súvisí? Nemateriálne podmienky ako stabilné manželstvo, dobré zdravie a vzdelanie majú významný vplyv. Rovnako dôležité, a rádovo dôležitejšie než výška príjmu, sú niektoré ekonomické aspekty. Medzi individuálnymi charakteristikami suverénne vedie nezamestnanosť - nezamestnaní a samostatne zarábajúci ľudia sú podstatne menej šťastní než ich zamestnaní spoluobčania s rovnakou úrovňou príjmu a vzdelania. Inflácia a úroveň nezamestnanosti v ekonomike majú tiež nezanedbateľný negatívny dosah. V rozpore s klasikom sa ľudia z grafov v tomto prípade "najedia". Aj keď sami medzi nich nepatria, nechcú žiť v spoločnosti s množstvom nezamestnaných.
Načrtnutá otázka ekonomických determinantov ľudského šťastia je predmetom búrlivej akademickej diskusie. Argumenty aj závery majú niekedy politický podtext. Niektorí autori odporúčajú progresívne zdanenie ako nástroj na zníženie príjmových nerovností. Iní to odmietajú ako socialistické blúznenie a poukazujú na význam nízkej inflácie, a najmä nezamestnanosti, podľa ich názoru spojenej s pravicovou hospodárskou politikou.
Východoeurópske krajiny sú menej spokojné ako štáty západnej Európy, Slovensko nie je výnimkou. Ak nová vláda splní svoje predsavzatia, budeme v roku 2010 šťastnejší? Pokus o predpoveď by bol hádaním z vešteckej gule. Pravdepodobný dosah niektorých opatrení je však relatívne dobre odhadnuteľný.
Výrazný rast nebude dôležitý. Jeho vplyv môže byť dokonca negatívny, ak bude koncentrovaný medzi bohatšími a prehĺbi u nás stále relatívne nízku príjmovú nerovnosť. Vyššia progresivita zdanenia môže mať opačný efekt.
Vysoká minimálna mzda a nepružná pracovná legislatíva - ak zvýšia nezamestnanosť, ale aj mzdu niektorých zamestnaných s nízkym príjmom - prispejú k spokojnosti tých, ktorým práca zostane. Radikálne nešťastnejší nezamestnaní a živnostníci z donútenia, ako aj atmosféra nezamestnanosti v celej krajine, však tento vplyv mnohonásobne vyvážia. Z avizovaných vládnych plánov môže ísť o najnešťastnejšie riešenie.
MARTIN FILKO, analytik, Erazmova univerzita, Rotterdam