Recept pre USA: pokrokový realizmus

Výskumy verejnej mienky v Spojených štátoch potvrdzujú nízku podporu spôsobu riadenia zahraničnej politiky prezidentom Bushom, ale zároveň vládne iba malá zhoda v tom, čo by ju malo nahradiť. Rozšafné ambície neokonzervatívcov a asertívnych nacionalistov v priebehu prvého Bushovho funkčného obdobia vytvorili zahraničnú politiku pripomínajúcu automobil s plynovým pedálom, ale bez bŕzd. Takéto vozidlo muselo nevyhnutne zísť z cesty.
Čo by však Amerika mala urobiť so svojou mimoriadnou mocou a akú úlohu by tu mali hrať hodnoty? Realisti varujú, aby hodnoty rozhodovali o politickej stratégii, ale demokracia a ľudské práva sú už dve storočia neoddeliteľnou súčasťou americkej zahraničnej politiky. Demokratická strana by mohla tento problém vyriešiť prijatím návrhu Roberta Wrighta a ďalších, aby praktizovala "pokrokový realizmus". Čo by do takejto pokrokovej realistickej zahraničnej politiky patrilo?
V prvom rade by to bolo pochopenie sily a hraníc americkej moci. USA sú jedinou superveľmocou na svete, ale prevaha ešte neznamená impérium či politickú nadvládu. Amerika môže iné časti sveta ovplyvňovať, nie však ovládať.

Trojrozmerná šachovnica
Moc vždy závisí od kontextu a kontext dnešnej svetovej politiky pripomína trojrozmernú šachovú partiu. Horná šachovnica vojenskej sily je unipolárna, ale na prostrednej šachovnici ekonomických vzťahov je už svet multipolárny. Na spodnej šachovnici nadnárodných vzťahov (ako sú klimatické zmeny, pašovanie drog, vtáčia chrípka či terorizmus) je moc rozložená chaoticky.
Pokiaľ ide o reakciu na tieto nové hrozby, vojenská sila predstavuje iba malú časť riešenia. Potrebná je spolupráca vlád a medzinárodných inštitúcií. Dokonca i na hornej šachovnici (kde Amerika predstavuje takmer polovicu celosvetových výdavkov na zbrojenie) je síce vojenská sila USA v globálnom otvorenom prostredí -- vzduch, more a vesmír -- neprekonateľná, pokiaľ však ide o schopnosť kontrolovať vlastenecké obyvateľstvo na okupovaných územiach, jej možnosti sú už obmedzenejšie.

Recept na terorizmus
Pokrokovo realistická politika by takisto zdôraznila význam rozvoja ucelenej kľúčovej stratégie, ktorá kombinuje tvrdú vojenskú silu s mäkkou atraktívnou silou tak, aby výsledkom bola dôvtipná sila, ktorá viedla k víťazstvu v studenej vojne. Proti teroristom potrebuje Amerika uplatňovať tvrdú silu, ale nemôže dúfať, že boj proti terorizmu vyhrá, ak si nezíska srdce i myseľ zástancov umierneného postoja. Nesprávne použitie tvrdej sily vedie iba k vzniku nových teroristických regrútov.
USA nemajú v súčasnosti žiadnu ucelenú stratégiu kombinovania tvrdej a mäkkej sily. Viacero oficiálnych nástrojov mäkkej sily -- verejná diplomacia, rozhlasové a televízne vysielanie, výmenné programy, rozvojová pomoc, humanitárna pomoc, medziarmádne kontakty -- je roztrúsených medzi rôzne vládne zložky a nevzťahuje sa na ne žiadna zastrešujúca stratégia či rozpočet, ktorý by sa čo i len pokúšal integrovať ich s tvrdou silou do určitej národnobezpečnostnej stratégie. USA vynakladajú na armádu viac než päťstonásobok sumy určenej na rozhlasové a televízne vysielanie a výmenné programy. Je tento pomer správny? A aký postoj by mala vláda zaujať k neoficiálnym zdrojom mäkkej sily -- od Hollywoodu cez Harvard až po Nadáciu Billa a Melindy Gatesovcov, ktoré pochádzajú z občianskej spoločnosti?

Život, sloboda, šťastie
Pokrokovo realistická politika musí presadzovať "život, slobodu a hľadanie šťastia", ktoré sú zakotvené v americkej tradícii. Takáto kľúčová stratégia by stála na štyroch základných pilieroch: 1. zaistenie bezpečnosti pre USA a ich spojencov, 2. udržanie silnej domácej a medzinárodnej ekonomiky, 3. vyhýbanie sa ekologickým katastrofám (pandémie a globálne záplavy) a 4. podpora liberálnej demokracie a ľudských práv doma i v zahraničí všade tam, kde je to možné.
To neznamená vnucovať niekomu americké hodnoty silou. Demokracia sa lepšie podporuje poukazovaním na jej príťažlivé stránky než donucovaním, čo si vyžaduje čas i trpezlivosť. USA by sa zachovali rozumne, keby podnecovali postupný vývoj demokracie, ale spôsobom, ktorý akceptuje realitu kultúrnej rozmanitosti.
Takáto kľúčová stratégia by sa zameriavala na štyri významné hrozby. Pravdepodobne najväčšie nebezpečenstvo predstavuje priesečník terorizmu a jadrových materiálov. Zabrániť tomu znamená presadzovať politiku kontraterorizmu, nešírenia jadrových zbraní, lepšej ochrany jadrových materiálov, stability na Blízkom východe a pozornosti voči tzv. skrachovaným štátom.
Druhou dôležitou výzvou by bol vzostup nepriateľského hegemóna, lebo Ázia postupne získava trojpätinový podiel na svetovej ekonomike, ktorý zodpovedá jej trojpätinovému podielu na svetovej populácii. To si vyžaduje politiku, ktorá bude začleňovať Čínu ako zodpovedného globálneho "akcionára", ale ktorá sa zároveň poistí proti jej možným nepriateľským prejavom udržiavaním blízkych vzťahov s Japonskom, Indiou a ďalšími krajinami v regióne.
Tretiu významnú hrozbu by predstavovala hospodárska depresia, ktorú by mohla odštartovať zlá finančná politika alebo kríza, ktorá preruší celkový prístup do Perzského zálivu, kde sa nachádzajú dve tretiny svetových zásob ropy. To si bude vyžadovať politiku, ktorá postupne zníži závislosť od ropy, ale súčasne si bude uvedomovať, že izolovať americkú ekonomiky od celosvetových energetických trhov nebude možné.
Štvrtou významnou hrozbou sú ekologické katastrofy typu pandémie či nepriaznivé klimatické zmeny. Táto otázka si bude vyžadovať uvážlivú energetickú politiku a užšiu spoluprácu prostredníctvom medzinárodných inštitúcií, ako je napríklad Svetová zdravotnícka organizácia.

Podľa vzoru Británia
Pokrokovo realistická politika by mala mať na zreteli dlhodobý vývoj celosvetového usporiadania a uvedomovať si zodpovednosť najvýznamnejšej krajiny medzinárodnej sústavy za vytváranie všeobecného verejného či spoločného dobra. Veľká Británia v 19. storočí definovala svoje národné záujmy zoširoka, takže do nich spadala i podpora slobody morí, otvorenej medzinárodnej ekonomiky a stabilnej mocenskej rovnováhy v Európe. Tieto spoločné dobrá pomohli Británii, ale prospech z toho mali i ďalšie krajiny. Okrem toho prispeli aj k legitimite a mäkkej sile Británie.
USA ako najvýznamnejšia krajina 21. storočia by mali podobne podporovať otvorenú medzinárodnú ekonomiku a všestranne otvorené prostredie (more, vesmír, internet), pôsobiť ako prostredník v medzinárodných sporoch prv, než sa vyhrotia, a rozvíjať medzinárodné pravidlá a inštitúcie. Pretože globalizácia rozšíri technické možnosti a informačné technológie umožnia širšiu účasť na všeobecnej komunikácii, stratí americká prevaha v priebehu tohto storočia na výraznosti. Pokrokový realizmus si vyžaduje, aby sa Spojené štáty pripravili na budúcnosť tým, že definujú svoje národné záujmy spôsobom, z ktorého budú mať prospech všetci.

Autor je bývalý námestník ministra obrany USA a riaditeľ Agentúry pre národnú bezpečnosť.