Glosa Klamanie slovom

Niekedy sa mi zdá, že naši jazykovedci už rezignovali. V dávnych spomienkach zostali časy, keď sa viedli spory o tom, či je správnejšie písať Brnenská alebo Brnianska ulica, keď sa pohovke navrhovalo premenovať na hovník a batoľatá boli nútené prijať názov lezúni. Utíchajú dokonca aj výhrady jazykovedcov k názvu piateho bratislavského mosta -- Most Košická, ktorý údajne nie je prípustný, pretože nemá správny lexikálny tvar, ba nehovorí sa ani o archaických názvoch premenovaných ulíc, ktoré v dnešnom svete už naozaj nemajú opodstatnenie (kto napríklad vie, prečo sa jedna z bratislavských ulíc opäť volá Šancová, kto si spomenie na význam starodávneho slova -- šance?). Kde driemu jazykovedci, nastupujú odborníci z iných oblastí. Niektorí iba presne pomenúvajú novovzniknuté veci a javy, kým iní sa usilujú rozfúkať medzi nás ešte hustejšiu hmlu nedorozumenia. Nedávno som v istej televíznej besede počul slovné spojenie sociálna toxicita, ktoré vraj vyjadruje zhubný vplyv agresívneho prostredia na naše myslenie a správanie. V tej istej relácii odznel aj termín generační nezamestnaní, ktorý vraj charakterizuje, že sa už aj u nás na Slovensku objavujú celé dynastie ľudí bez práce. A v minulých dňoch mi do uší udrel ďalší krásny termín: deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. V tomto prípade by, samozrejme, bolo namieste vyjadriť to presnejšie slovným spojením: deti z chudobných rodín, to však už neznie tak vznešene. Aj z toho vidno, že majstri slova v krajine pod Tatrami dosiaľ nevymreli. Bolo by však oveľa lepšie, keby sme prinajmenšom rovnakú pozornosť, ako venujeme verbálnym konštrukciám, venovali odstráneniu skutočností, ktoré tieto slovné spojenia vyjadrujú. Potom sa môžeme venovať opäť jazykovým zbytočnostiam -- napríklad i tomu, či je správnejšie pohovka alebo hovník. Tomu by sme sa aspoň mohli zasmiať.