Dramatické rokovania o začatí alebo nezačatí prístupových rozhovorov Európskej únie s Tureckom odhalili niečo zásadné: žiaľ, nie o Turecku, ale o nás a o dnešnej európskej kríze.
Trochu ma prekvapila požiadavka referenda ľudovcov. Turecko je približne 80 rokov už sekulárne, nenáboženský štát. Od čias zakladateľa modernej tureckej štátnosti Kemala Atatürka turecký štát striktne stojí na laickej svetskej moci. Túto nezávislosť štátnej moci na akejkoľvek cirkevnej štruktúre alebo doktríne garantuje armáda. V tomto zmysle je Turecko -- paradoxne -- oveľa menej cirkevným štátom, ako niektoré dnešné členské krajiny EÚ, lebo tie majú kresťanský náboženský princíp priamo konštitucionalizovaný.
Som si istý, že Európe, Európskej únii alebo Českej republike členstvom Turecka v EÚ islamizácia nehrozí. Ak hrozí niečo ako islamizácia (ja túto hrozbu veľmi silno necítim), potom je to skôr z divokej, ilegálnej a masovej migrácie ľudí z islamských krajín ako z organizovaného prijatia Turecka do EÚ.
Spor o Turecko je iba vrcholom ľadovca iného problému, ktorý má pod hladinou pre hocikoho netušenú veľkosť a ktorý hrozí, že sa začne vynárať nad hladinu. Nič z ľadovca sa netýka Turecka.
Po prvé, neochota prijať Turecko do EÚ je exemplárnou ukážkou krachu konceptu multikulturalizmu. Niektorí tzv. Európania na jednej strane vychvaľujú doktrínu o pokrokovosti multikultúrnej spoločnosti, ale na druhej strane celkom ľahostajne mávajú rukou nad vyše štyridsaťročným čakaním Turecka na začiatok rozhovorov o členstve v EÚ.
Po druhé, tí, ktorí odmietajú turecké členstvo v EÚ, sa exemplárne demaskovali, Ukázali, že sa boja vízie EÚ ako priestoru pre voľný pohyb myšlienok, ideí, tovaru a osôb, čo je pre mnohých z nás -- na prvom mieste pre mňa -- zásadnou koncepčnou myšlienkou inštitucionalizovanej formy európskej integrácie.
Po tretie, odmietanie členstva Turecka v Európskej únii má odviesť pozornosť od krachu ekonomicko-sociálnej doktríny tzv. európskeho sociálneho štátu (soziale Marktwirtschaft). Tento typ štátu nie je udržateľný. Nie je udržateľný ekonomicky, sociálne a demograficky. Je demoralizujúci, vedie k vysokej a demoralizujúcej nezamestnanosti a spoluspôsobuje krízu identity mnohých občanov starých členských krajín.
Nakoniec, po štvrté, diskusia o Turecku demonštruje krach ideológie europeizmu, na ktorej je postavená prevažná časť dnešných politických procesov v rámci EÚ. Prijatie Turecka do EÚ by znamenalo ústup od -- v súčasnosti dominantného -- ideologického prúdu, ktorý hlása nutnosť ďalšieho prehlbovania integrácie, neustálu a nikdy nekončiacu unifikáciu a postupné pretváranie EÚ na federálny štát.
Naša krajina sa len nedávno stala členskou krajinou Európskej únie. Udialo sa to po dlhých, takmer pätnástich rokoch čakania a príprav. Na vlastnej koži sme pocítili rôzne prieťahy a odklady. Nebolo by dobre, keby sme dnes robili Turecku to, čo sme sami oprávnene kritizovali. Nehovoriac o tom, že odmietnutie Turecka by priviedlo túto krajinu do úplne iného medzinárodného spoločenstva.
Autor je prezidentom ČR.