"Aj napriek tomu, že mi syn padol, myslím si, že je potrebné tam ostať," povedal pre televíziu TA3 otec 32-ročného rotného Rastislava Neplecha, päťdesiateho tretieho v poradí, ktorý od roku 1993 zahynul v uniforme Ozbrojených síl Slovenskej republiky počas zahraničnej misie.
Túto u nás nevídanú odvahu rodiča, ktorý prišiel o syna - otca dvoch detí, musíme oceniť. Musíme sa postaviť za Rastislava Neplecha seniora a pomáhať mu odrážať zlomyseľné poznámky okolia, ktoré vo väčšine prípadov určite nepochopí slová, ktorými bezprostredne reagoval na správu o smrti syna - vojaka.
Otec a celá rodina rotného Neplecha sa nesmú stať " hviezdou" spravodajstva slovenských médií iba na tých pár dní, ktoré ohraničuje dátum smrti a dátum pohrebu. Neplecha senior prelomil totiž alibistickú slovenskú tradíciu - to, že každá smrť vojaka je nezmyslom, že nepotrebujeme hrdinov a ozajstných vlastencov. A to je naozaj hrdinstvo v našom pseudovlasteneckom kúte Európy.
Väčšina krajín na svete pochováva svojich hrdinov - a to bez rozdielu ich vojenských hodností - na centrálnom vojenskom cintoríne. Väčšina krajín, ktorá prešla peklom vojen, má hrob neznámeho vojaka. Takéto miesta sú národnými pamätníkmi, ale aj miestom, kde hlavy cudzích štátov prichádzajú vzdať česť hrdinom hostiteľskej krajiny.
U nás nič také nemáme. U nás sa oslava hrdinstva vojakov nenosí. Žiaľ, nebolo príležitostí sa to naučiť. Tých niekoľko stoviek hurbanovských dobrovoľníkov z meruôsmeho roku sme doslova čítankovo znechutili nasledujúcim generáciám, na padlých vojakov v 1. svetovej vojne síce pamätali starostovia tisícoviek miest predvojnového Československa, ale komunistická mašinéria dôsledne likvidovala pomníky na nich či legionárov - veď predsa mnohí z nich bojovali na ruskom - ergo protisovietskom fronte. No a to nehovorím o vojakoch US Army, ktorí v roku 1945 oslobodili západné Čechy - tí takisto boli pre komunistov ako muleta pre býka v aréne. A najhoršie na tom sú vojaci armády slovenského štátu vrátane toho literárneho čatára Matúša z románov Ladislava Ťažkého...
Spomeňme si aj na hanebnú neúctu k vojakom, ktorí bojovali na západnom fronte proti nacistom. Desiatky z nich skončili na šibenici zhlobenej Klementom Gottwaldom, stovky zomrelo v uránových gulagoch podľa stalinského vzoru. Stupídni politruci a neschopní velitelia v Československej ľudovej armáde tiež nepridali na prestíži povolaniu vojaka v našich končinách.
Máme teraz, keď stojíme nad otvoreným hrobom rotného Rastislava Neplecha, príležitosť zmeniť alibistickú tradíciu, že nepotrebujeme hrdinov a národný vojenský pamätník. Ctime si ozajstných, ale ozajstných vlastencov a bojovníkov za spravodlivosť a demokraciu, a na tých podenkových pseudopatriotov radšej rýchlo zabúdajme.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.