Keď sa stal Vladimir Putin pred vyše pol tuctom rokov prezidentom Ruskej federácie, cena ropy bola veľmi nízka, štátna pokladnica takmer prázdna a kedysi mocná ruská armáda bola viazaná v lokálnej a nezmyselnej vojne v Čečensku. Bohatstvo krajiny bolo v rukách superbohatých oligarchov. Mocní regionálni baróni venovali malú pozornosť drobiacej sa moci a odvádzali skorumpovanej kremeľskej elite nepatrné sumy. USA boli bezpochyby jedinou superveľmocou. NATO expandovalo bezprostredne k ruským hraniciam a počas vojny v Kosove nebola Moskva schopná nič urobiť na obranu svojho bombardovaného spojenca, Srbska.
Návrat moci do Kremľa
Putin umne využil narastajúcu vlnu nacionalizmu vo svojej krajine a s prehľadom politického veterána vyhral voľby. Bleskovo si tiež dokázal získať medzinárodnú reputáciu. S lídrami svetovej politiky si zahral brilantne premyslený poker so slabými kartami v rukách.
Teraz sa situácia obrátila. Americká moc sa pokorená ocitla v patovej situácii v Iraku. NATO uviazlo v Afganistane. Prezident Bush, po prehratých voľbách republikánov do Kongresu, čelí tlaku demokratickej väčšiny a na sklonku svojho druhého funkčného obdobia je nútený zásadne prehodnotiť najmä svoju blízkovýchodnú politiku. Tony Blair a Jacques Chirac sú na odchode zo svojich úradov.
Cena ropy je vysoká, a to najmä "vďaka" vojnovým konfliktom.
Putin prinavrátil a prerozdelil kremeľskú moc Opätovne získal kontrolu nad oligarchami a regionálnymi barónmi. Stal sa primášom súčasného Ruska. Jediný drží pevne karty v rukách. Zároveň však stojí pred reálnym nebezpečenstvom prepnutia mocenských nitiek.
Energetická karta
Jeho najväčšia sila a zároveň najväčšia slabosť spočíva v ruských energetických zdrojoch.
Putin považuje export ropy a plynu, zvlášť do západnej Európy, za kľúčový nástroj svojho globálneho vplyvu. Prostredníctvom štátnych dvojičiek -- Gazpromu a Rosnefti -- opätovne získal kontrolu nad strategickým energetickým sektorom. So súčasným 25-percentným podielom na trhu s plynom v EÚ, s prognózou jeho zvýšenia do roku 2020 na 70 percent, môže skúšať a vyvíjať tlak na svojich partnerov.
Teraz, v čase, keď sa pred Ruskom otvára prakticky neobmedzený trh, a teda možnosti exportu, čelí Putin energetickej kríze doma. Chronická podinvestovanosť, zvlášť Gazpromu, predstavuje blížiaci sa zlom, najmä pre budúcu produkciu. Domáce ceny plynu a elektriny, ktoré predstavujú len zlomok svetových trhových cien, nestimulujú spoločnosti iniciovať zvyšovanie ťažby.
V súčasnosti je politicky nemožné zvýšiť domáce ceny energií. Putin si pritom uvedomuje, že je to skôr či neskôr nevyhnutné. Zatiaľ to však odložil zrejme na obdobie po nasledujúcich voľbách. Dovtedy budú investície pravdepodobne stagnovať.
Druhá oblasť domácich problémov sú reformy sociálnych výdavkov. Keď sa Putin ostatný raz pokúšal o riešenie sociálneho rozpočtu, okamžite čelil zúrivým masovým demonštráciám. Kremeľ ustúpil a okamžite poskytol "kompenzácie" za sociálne škrty.
Problém však spočíva v tom, že Putin a jeho poradcovia nemôžu (napriek svojej súčasnej pohodlnej väčšine v Dume) zaručiť výsledok budúcich volieb.
Hľadanie nástupcu
Doteraz sa nerozhodlo o možnom nástupcovi Putina v prezidentskom kresle. Sergej Medvedev a Sergej Ivanov, dvaja podpredsedovia vlády, sa stále prezentujú ako bezkonkurenční, jediní rivali.
V neurčitej polohe zostávajú aj Putinove problémy so susedmi, bývalými zväzovými republikami, najmä pobaltskými. Nedávny summit v Rige poskytoval príležitosť na určitý posun vo vzájomných vzťahoch. Putin mal zároveň možnosť, na základe skúseností bývalej sovietskej zahraničnej politiky a jej zlyhaní, dať USA a ich spojencom lekciu, ako vyhrať vojnu v Afganistane. Nestalo sa tak. Putin dal v tom čase prednosť účasti na summite Spoločenstva nezávislých štátov, konajúcom sa v približne štyristo kilometrov vzdialenom Minsku. Väčšine z 11 bývalých sovietskych republík oznámil podmienky spolupráce na nasledujúce obdobie. Najbližší spojenci, zdá sa, sú v Arménsku a Uzbekistane. Niektorí sa obzerajú po ďalších teritóriách. To je vážny problém, ktorý musí Putina celkom určite znepokojovať.
Michal Rašo, ekonomicko-politický analytik