Celé týždne boli na predmestiach Paríža a ďalších francúzskych miest násilné stretnutia s políciou. Horeli autá, takmer tisícky za noc. Prečo sa to robí? Ako ďaleko to môže zájsť?
Existencia tisícov nezamestnaných mladých ľudí bez príjmov a bez koreňov, ktorí nemajú čo robiť a svoju snahu o uznanie dokážu vyjadriť len násilím, nie je výlučne francúzska. Všetci si pamätáme výtržnosti vo Wattse, Newarku a Detroite v Spojených štátoch v 60. rokoch 20. storočia a liverpoolské nepokoje vo Veľkej Británii na začiatku 80. rokov a v ďalších rokoch v Gradforde, Oldhame a Burnley. Francúzsko pred 20 rokmi zažilo nepokoje vo Vaux-en-Velin neďaleko Lyonu. Treba rozlišovať, čo je spoločné pre mnohé vyspelé krajiny a čo je špecifické pre Francúzsko.
Všetky vyspelé ekonomiky prešli v posledných 30 rokoch hlbokými zmenami. Prešli sme od manažérskeho kapitalizmu k akciovému, od ekonomík s veľkou mierou štátneho dohľadu k oveľa deregulovanejším trhom, od aktívnych a expanzívnych sociálnych politík 60. a 70. rokov až k svetu, kde sa tieto výdavky stále zmenšujú.
Aj keď bohatstva stále pribúda -- HDP sa za posledných 50 rokov viac ako zdvojnásobil -- podiel miezd na ňom sa znížil o desať percent, aj keď milióny zámožných ľudí ďalej bohatli. To prinieslo rozsiahle zbedačenie najmenej zvýhodnenej časti populácie. V bohatých krajinách sa znovu objavila masová chudoba, o ktorej sa okolo roku 1980 zdalo, že sa zlikvidovala. Prístup ku kvalitnému vzdelaniu a ešte viac na trh práce je čím ďalej, tým viac pre mnoho mladých ľudí uzatvorený. Najmä pre tých, ktorí pochádzajú z chudobných alebo neúplných rodín alebo z etnicky, jazykovo alebo nábožensky menšinového prostredia.
Títo ľudia sa cítia odmietaní a neuznaní. "Chcú nás zničiť, preto aj my budeme ničiť všetko okolo," je motto, ktoré najlepšie vystihuje ich postoj. Vo všetkých krajinách sú skryté veľké ložiská sociálneho násilia.
Oproti tomuto spoločnému základu Francúzsko vykazuje niektoré podstatné zvláštne črty. Ide o demografiu: posledných 50 rokov je miera pôrodnosti vo Francúzsku oveľa vyššia ako v ostatných krajinách Európy -- 1,9 dieťaťa na jednu ženu, oproti európskemu priemeru 1,6 a nemeckému alebo španielskemu 1,3.
V Nemecku je každá generácia, ktorá vstupuje na trh práce, menšia ako odchádzajúca. Vo Francúzsku v každej generácii prichádza na trh práce o 200- až 300-tisíc ľudí viac, ako ho opúšťa. A to nezahŕňa imigráciu, ktorá, aj keď sa v poslednom čase spomaľuje, prináša obrovský počet uchádzačov o zamestnanie. Keďže hospodársky rast slabne, tento fakt znamená rastúcu nezamestnanosť.
Ďalej je tu geografický faktor: silná urbanistická koncentrácia okolo francúzskeho hlavného mesta -- v Paríži a na jeho predmestiach žije takmer 20 percent obyvateľstva krajiny -- je v Európe ojedinelá. Počet zmätených a dezorientovaných mladých ľudí znemožnil schopnosť francúzskeho systému integrovať ich -- a to napriek tomu, že je skutočne veľká.
Francúzsko svoj verejný vzdelávací systém otvorilo mimoriadnou mierou. Odmieta všetky skupinové práva menšín, ale energicky obhajuje osobné práva, vrátane plného prístupu k všetkým sociálnym službám bez ohľadu na jazyk, náboženstvo alebo farbu pleti. Systém praská, ale len kvôli obmedzeným absorpčným schopnostiam, nie kvôli jeho kľúčovým princípom.
Francúzski politici už 20 rokov vedia, že krajina žije s narastajúcim rizikom, že by ojedinelé incidenty mohli nadobudnúť kritické množstvo násilia. Úlohou sociálnych pracovníkov a polície je snažiť sa rýchlo a ohľaduplne vyriešiť každý jednotlivý incident, aby sa revolta tlmila.
Čo je potrebné urobiť, vedia dobre. Pred 20 rokmi vznikla politicky nezaujatá správa nadstraníckej skupiny starostov veľkých miest. Jednohlasne vymedzili opatrenia, ktoré treba prijať: účinná represia, vysoko rozvinutá sociálna prevencia, stála prítomnosť miestnej polície a sústavné úsilie o integráciu delikventov.
Ťažkosti so zavádzaním tejto politiky boli v tom, že jej preventívne aspekty -- sociálna podpora a reintegrácia delikventov -- sa vydeseným obyvateľom dotknutých lokalít zdá ako zmäkčený a prehnane štedrý prístup ku kriminalite. Francúzsko má už tri roky vládu, ktorá prestala veriť, že sociálne orientované mestské politiky sú účinné. Uznáva iba represiu a hovorí to otvorene. Miestne policajné zbory boli oslabené -- z 20-tisíc na 11-tisíc príslušníkov, hoci Národná polícia pre boj s výtržníkmi (CRS) sa posilnila.
Francúzsko zažíva praktickú ukážku tejto vyšinutej a úplne neúčinnej politiky. Výrečnú ilustráciu nového smeru priniesol minister vnútra Nicolas Sarkozy, keď označil vzbúrencov za zberbu. To sa stalo príslovečnou zápalkou odhodenou bezohľadným fajčiarom vo vyprahnutom lese. Mládež na Sarkozyho provokáciu odpovedala veľmi energicky.
Najväčšie riziko spočíva v tom, že predmestia francúzskych veľkomiest poslúžia ako príklad ďalším mladým ľuďom, či už v menej urbanizovaných oblastiach Francúzska alebo v ďalších európskych krajinách, ktorí sa cítia v sociálnej núdzi a môžu mať blízko k výbuchom násilia. Vyriešenie problémov, z ktorých vychádza francúzska revolta, si vyžiada čas, rozvahu, vzájomný rešpekt, komunitne založenú sociálnu a policajnú prácu -- nie centralizovaný, represívny prístup -- a množstvo peňazí. Francúzsko nie je v žiadnom prípade jediná krajina, ktorá by sa mala znepokojovať.
Autor je bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany, je členom Európskeho parlamentu.
Copyright: Project Syndicate, 2005.
www.project-syndicate.org