Tento týždeň som zachytil dve dobré správy. Nie sú to ešte rozhodnutia vlády, iba predbežné vyjadrenia jej protagonistov, ale sú to signály o istej hodnotovej hĺbke. Prvá je o solidarite pri rozširovaní EÚ a druhá o našom odhodlaní pokračovať v zápase o bezpečnejší a ľudskejší svet.
Od Nového roku sa stanú Bulharsko a Rumunsko novými členmi únie. A už sa aj objavili úvahy o tom, že by sme sa mali chrániť pred ich občanmi, potenciálnou konkurenciou na našom pracovnom trhu. Akoby sme zabudli na to, že ešte pred pár mesiacmi sme považovali za veľkú nespravodlivosť, keď sa niektoré staré členské štáty takto postavili voči Slovensku! Veď je to proti základným princípom európskej integrácie. Predovšetkým je to obyčajné sebectvo.
Vláda má o našom postoji voči Bulharsku a Rumunsku rozhodnúť do konca roka. Napriek tomu, že jej predseda by svoje osobné názory v otázkach, ktoré sa stanú predmetom rokovania vlády, nemal hovoriť dopredu, tentoraz to urobil. A myslím si, že vo veci, ktorá sa dotýka hodnôt, urobil správne. Robert Fico sa vyjadril, že by sme sa nemali voči novým členom správať tak, ako sme to vyčítali starým členským štátom, keď sme boli v obdobnej pozícii. Nemali by sme preto naše pracovné trhy Bulharom a Rumunom zatvárať. Viem, že to nie je populárne, ale o to viac si tento postoj vážim. Je to o solidarite v praxi.
Druhá dôležitá správa je o našej vojenskej účasti v Iraku. V tejto otázke je vláda v ešte zložitejšej situácii. V predvolebnej rétorike Smer-SD mala téma stiahnutia našich vojakov z Iraku významné miestlo. Okrem toho vo vzťahu k verejnosti je to jedna z najcitlivejších otázok. Slovensko sa za svoju účasť na vytváraní ľudskejších podmienok nemusí hanbiť. Naši vojaci nezabíjajú, naši vojaci zmenšujú utrpenie tam, kde je to najviac potrebné. Patrí im za to naša úcta a vďaka.
V dnešnom svete je to naša spoločná obrana pred fanatizmom a násilím. Rozhodovanie o takýchto otázkach by preto nemalo byť závislé od toho, čo sa hovorilo na predvolebných mítingoch. Bezpečnosť národov je taká vážna a taká dynamická vec, že to, čo sme si mohli myslieť pred niekoľkými mesiacmi, už dnes môže byť inak. A dnes by sme sa mali rozhodovať podľa bezpečnostnej situácie, ktorá je tu dnes, a ktorú môžeme očakávať zajtra. Ak budeme naďalej prispievať k väčšej bezpečnosti vo svete, práve tam, kde je to potrebné, a to je predovšetkým dnes Irak a Afganistan, tak to bude príspevok i k našej vlastnej obrane, ale i k významu postavenia našej vlasti v medzinárodných vzťahoch.
Aj táto otázka je o solidarite. O našej účasti pri zápase s ľudským utrpením.
IVAN ŠIMKO, predseda MISIE 21 a bývalý minister obrany