Kríva, ale svedčí

Každé porovnanie kríva. Najmä pri charakteristikách takej zložitej oblasti, ako je poznatková ekonomika. Čísla o výdavkoch i počtoch neodrážajú štruktúru, kvalitu, efektívnosť, prínos k udržateľnému rastu, a už vôbec nie užitočnosť pre bežný život. Nejako porovnávať však treba.
Kniha faktov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj 2006 naznačuje niektoré črty vývoja, ktoré o formovaní našej poznatkovej ekonomiky nenaznačujú nič dobré. Žiaľ, je tu časový posun, ktorý štatistikám, vypracovaným kvalitnou metodikou, odoberajú informačnú hodnotu.
Prvým smutným poznaním je, že zo všetkých krajín OECD sa u nás -- po Mexiku -- vynakladá na vedu a výskum najmenší podiel HDP. A sústavne klesá, od roku 1991 klesol na štvrtinu -- teraz je asi pol percenta HDP. Je fakt, že pred pätnástimi rokmi dobiehal zdedený nákladný a neefektívny spôsob financovania vedy, neorientovaný striktne na výsledky. Lenže podiel klesal aj od roku 1999, odvtedy viac-menej stagnuje. (Plus, ktoré štatistiky OECD nezohľadňujú, je fakt, že sa v rámci výdavkov na vedu a výskum zvyšuje podiel súkromného sektora. To znamená, že táto časť výsledkov vedy a výskumu sa objednáva, platí a využíva.)
Zaujímavé čísla poskytuje OECD o výdavkoch na vzdelanie. Vo viacerých členských krajinách -- Rakúsku, Česku, Írsku, Španielsku a tiež Slovensku -- sa ich podiel na HDP za roky 1995 -- 2002 znížil. V SR to bol pokles zo 4,7 na 4,2 percenta. Spôsobil to relatívny pokles verejných výdavkov, pričom podiel súkromných sa síce zdvojnásobil, ale ostáva veľmi malý -- 0,2 percenta. V roku 2002 sme boli celkovým podielom na výdavkoch na vzdelanie na chvoste členských krajín OECD, za nami bolo len Grécko a Turecko.
Ďalšou oblasťou poznatkovej ekonomiky, kde zaznamenávame zhoršenie relatívnych čísel, sú vysoké školy. Hoci za roky 1995 -- 2002 sa celkové výdavky zvýšili o polovicu, počet študentov bol vyšší o 77 percent. Znamená to, že výdavky na študenta sa znížili takmer o pätinu. (Podobný vývoj bol v Česku.) Úplne opačne, teda rýchlejším rastom výdavkov ako počtu študentov, postupujú vo vyspelých krajinách -- Dánsku, Írsku, Španielsku, ale najmä v zaostalejších -- Grécku, Mexiku a Turecku. Pritom práve v menej vyspelých sa rýchlo zvyšujú nie súkromné, ale verejné výdavky na vysoké školy. Uvedomujú si, že vzdelanie neprospieva len rozvoju osobnosti a životnej úrovne jednotlivcov, ale že je to produktívna sila celej spoločnosti a významný nástroj dobiehania zaostávania.
Absolútne výdavky na vedu a výskum i na vzdelanie sa v rokoch, ktoré už štatistika OECD nezachytáva, zvyšujú. Ale nie takým tempom, ktoré by znamenalo zásadný zvrat.