Holandsko už nie je nadšené Európou

Čo sa stalo, že Európa už nie je pre nás taká lákavá ako v minulosti?, pýtajú sa Holanďania. Zisťujú, že ich euronadšenie bol čiastočne mýtus. V diskusii o ústave sa hovorí o všetkom inom, len nie o tomto dokumente. Popredný poslanec za opozičných socialistov, ktorý patrí do tábora odporcov ústavy, Harry van Bommel, to povedal jasne: "Referendum je o súčasnej Európskej únii. Ľudia budú hlasovať o integrácii, ktorá už existuje."
Holandsko je zakladajúcim členom a aktívnym stúpencom všetkého, čo sa v uplynulých päťdesiatich rokoch v európskej integrácii udialo. Nie z idealizmu, ale z pragmatizmu. Holandsko je otvorený štát, ktorý bohatol a rozvíjal sa vďaka rúcaniu hraníc, liberalizácii obchodu alebo služieb. Donedávna sa dalo povedať, že Holandsko na Európe zarábalo, aj keď platilo na úniu viac ako dostávalo. Krajine sa to vrátilo prostredníctvom jednotného trhu, ktorý sa pri každom rozšírení zväčšoval. Holanďania sú obchodne zdatní, využili všetko, čo ponúkal.
V máji 2005 je tu iné Holandsko. Krajina tradične sporivých ľudí, ktorí sú frustrovaní zo zvyšovania cien po zavedení eura. Krajina, ktorá sa cíti ohrozená rastúcim počtom prisťahovalcov, ktorí sa neprispôsobujú ich štýlu života. Aj keď Holandsko v posledných tridsiatich rokoch nikdy nevypadlo z prvej pätky rebríčka najatraktívnejších štátov sveta pre podnikanie, miestni ľudia sú nedôverčiví voči dravosti nových členských krajín a lacnej pracovnej sily. Holandsko už vie, že Európu vítalo, keď zodpovedala ich predstavám. Práve to je dôvod, prečo vyše šesťdesiat percent ľudí tvrdí, že nechcú euroústavu.
Potvrdzujú to aj ďalšie fakty. Len pätina Holanďanov vie podľa vládnych analýz povedať, čo ústava obsahuje. Polovica ľudí ju vôbec nečítala a ani to nemá v úmysle. Napriek tomu majú na dokument hotový názor. Pretože sa často hovorí o ústave ako o zmluve, ktorá reformuje Európu a pripravuje ju na ďalšie rozšírenie, stotožňujú ju s návrhmi vládnych ekonomických a sociálnych reforiem. Holanďania by mali dostávať menšie podpory v nezamestnanosti, sprísnia sa predčasné odchody do dôchodku a zdražie zdravotníctvo. Aj keď to vyzerá ako nezmysel, Holanďania si myslia, že zmeny súvisia s úniou.
V Holandsku nebolo zvykom o zmluvách v únii hlasovať v referende. Ľudia na to nie sú zvyknutí. Vláda premiéra Jana Petra Balkenendeho sa rozhodla usporiadať konzultatívny plebiscit vo chvíli, keď sa v únii uvažovalo o celoeurópskom referende. Myšlienka odznela, ale Balkenende plebiscit vyhlásil. Prieskumy ukazovali silnú podporu integrácii a premiér sa chcel ukázať. Prerátal sa. Nedocenil nepopulárnosť vlády kvôli plánovaným reformám a sociálnym škrtom.
Holanďania tak vôbec presne nevedia, prečo by mali odmietnuť ústavu. Dokonca aj Arjan Vliegenthart z tábora proti euroústave priznal, že v deväťdesiatich percentách sa v dokumente nehovorí nič nové a len potvrdzuje súčasnú integráciu. Aj iní stúpenci NIE tvrdia, že to dokazuje, že nie je nutné hnať integráciu dopredu, pretože sa dá žiť so Zmluvou z Nice. Tá neumožňuje prijať viac krajín ako Bulharsko a Rumunsko, čo sa Holanďanom páči. Takmer sedemdesiat percent obyvateľov nechce Turecko...
Holandské hlasovanie, podobne ako vo Francúzsku, predurčuje strach z neznáma. Čo urobila Európa v integrácii od päťdesiatych do deväťdesiatych rokov minulého storočia, sa zdvojnásobilo v priebehu piatich rokov. Holanďania to zatiaľ nestačili vstrebať.