Už po prvom kole parlamentných volieb vo Francúzsku možno konštatovať -- je tu víťazstvo pravice a jasná podpora reforiem navrhnutých prezidentom republiky Nicolasom Sarkozym. A bonus navyše -- sedem ministrov čerstvo vymenovanej francúzskej vlády voliči zvolili už v prvom kole do Národného zhromaždenia.
Pravica zvíťazila svojou stratégiou otvorenosti pri tvorbe vlády, keď nominovala zástupcov ľavice na významný post: napríklad ministra zahraničných vecí, ďalej daňovým balíčkom a hlavne jasným vládnym programom. A určite volič ocenil aj vysoký počet žien v kabinete. Francúzi zvolili rýchlu zmenu (od prezidentských volieb uplynulo iba šesť týždňov), a to v podobe vládneho programu, a odmietli model politickej kohabitácie medzi prezidentom a vládou, pri ktorej sú hlava štátu a predseda vlády z iného politického tábora.
Zloženie francúzskeho Národné zhromaždenie kopíruje návrat k bipolárnemu politickému modelu, rozdeleného na pravicu (Únia ľudového hnutia -- UMP) a ľavicu (Socialistická strana -- PS). Z 577-členného Národného zhromaždenia by mala mať po druhom kole pravicová koalícia 405 až 445 poslaneckých miest, 120 až 160 mandátov bude mať ľavica. Sú aj prognózy, že to môže byť až 501 mandátov pre pravicu... Očakávalo sa, že kartami zamieša stredové Hnutie demokratov Francoisa Bayroua, ktorý však oproti prezidentským voľbám spadol z 18 na 7 %.
V prvom kole bolo zvolených iba 110 poslancov, z toho až 98 pravicových, a aj preto nič nie je ešte rozhodnuté, voliča by mohol vystrašiť totálny hegemonizmus pravicových strán, resp ochabnutie záujmu o voľby v tábore pravicových strán...
Druhé kolo bude17. júna, no už dnes možno konštatovať, že ľavica a jej koalícia môžu už len znížiť skóre svojej prehry. Dlhodobé prieskumy verejnej mienky poukazujú na desaťpercentný náskok pravice pred ľavicou. Ľavici poškodila aj rekordná neúčasť, ktorá bola najnižšia od roku 1958 -- až takmer 40 percent voličov nešlo k urnám.
Francúzska ľavica čaká na nástup novej generácie lídrov, ktorí budú lepšie vyjadrovať potreby súčasnej francúzskej spoločnosti. Rozhádaní a opotrebovaní klasickí lídri ľavice prispeli k volebnej prehre. Ak k tomu dodáme uzavretosť francúzskej Socialistickej strany k sociálno- demokratickým výzvam, čomu napríklad takticky predišiel svojimi volebnými programami napríklad vo Veľkej Británii Tony Blair, tak francúzska ľavica musí prejsť nielen kozmetickými úpravami. Zjednodušene: facelifting socialistom nepomohol (rozumej prezidentskú kandidatúru Ségoléne Royalovej) a musí byť nahradený radikálnou obmenou lídrov.
Za víťazstvo prodemokraticky zmýšľajúcich Francúzov možno označiť aj totálny predpad extrémnej pravice -- Le Penov Národný front nebude mať ani jedného poslanca. Negatívne očakávania však naplnili i komunisti -- v druhom kole budú bojovať o to, aby im pribudli vôbec nejakí poslanci a zachovali si aspoň taký počet mandátov, ktorý im umožní vytvoriť poslanecký klub. Ďalšie zjednodušenie -- extrémne ľavicové i pravicové strany vo Francúzsku sú marginálnymi politickými silami.
Záverečné stručné zhrnutie situácie po prvom kole parlamentných volieb vo Francúzsku: krajina zmenila štýl, modrá farba reformy je v móde. Dokedy? To rozhodnú francúzski voliči v komunálnych voľbách v roku 2008.
Pavol Jusko, Výbor pre medzinárodné vzťahy