Súhlas KĽDR s tým, že sa vzdá svojho vojenského jadrového programu, bol pre medzinárodné spoločenstvo veľkým úspechom. Vezmime však do úvahy, že vzhľadom na zúfalú hospodársku situáciu v tejto krajine mala dohoda do istej miery obchodný charakter. Severokórejské rozhodnutie však demonštrovalo klady a účinnosť diplomatického úsilia, čo nás opäť privádza k otázke Iránu.
Francúzsky prezident Jacques Chirac nedávno naznačil, že by sme nemali preceňovať závažnosť toho, že Irán vlastní jadrové zbrane. Nesúhlasím. Je pravdou, že vlastnenie ešte neznamená používanie, že už 15 rokov existuje na svete osem jadrových mocností a že od roku 1945 nikto jadrové zbrane nepoužil. Zároveň je však pravdou, že ak by sa Irán stal deviatou jadrovou mocnosťou, vyprovokovalo by to regionálne i globálne pohoršenie, nebezpečne by to zvýšilo obavy i podozrenia a medzinárodné spoločenstvo by muselo čeliť hlbokej kríze vízie a politiky.
Čo teda môžeme robiť? Po prvé, jednoducho nie je realistické použiť silu. Jadrový úder by mal nevypočítateľné dôsledky a moslimský svet by sa v takomto prípade spojil. Rovnako nie je možný ani konvenčný útok, pretože Izrael nemá s Iránom spoločnú hranicu a väčšina americkej armády sa zdržiava v Afganistane a Iraku.
Preto je absolútne nevyhnutné skúmať diplomatické možnosti. Úspech by bol zaručený vtedy, pokiaľ by medzinárodné spoločenstvo na čele so Spojenými štátmi jasne pochopilo a pripustilo ich nutnosť a s plnou rozhodnosťou ich podporilo. Hospodárske sankcie, na ktoré je Irán veľmi citlivý, by sa napríklad dali sprísniť ruka v ruke so záväzkom, že medzinárodné spoločenstvo nepoužije vojenskú silu, čo by uľahčilo súhlas Ruska a Číny.
Jediným možným rámcom rokovania je pritom Zmluva o nešírení jadrových zbraní (NPT) z roku 1968. Irán patril medzi jej prvých signatárov a viac než 30 rokov spolupracoval s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (IAEA) - tento vzťah sa zhoršil až v posledných troch rokoch.
Súčasná klíma vzájomnej ostražitosti medzi Iránom a spontánne vzniknutou triádou skladajúcou sa z Nemecka, Veľkej Británie a Francúzska (so zriedkavou podporou USA) však na účinné rokovania nie je priaznivá.
Cieľom Západu, podľa vyhlásenia USA a triáda ho prijala, je prinútiť Irán, aby sa vzdal obohacovania uránu. NPT však hovorí jasne: ktorákoľvek signatárska krajina, ktorá sa vzdá jadrových zbraní a podriadi sa absolútnej a bezpodmienečnej kontrole IAEA, má právo vyrábať elektrickú energiu z civilných jadrových zdrojov a v prípade nutnosti i prijať technickú a finančnú podporu zo strany medzinárodného spoločenstva. Iránske zásoby ropy nie sú neobmedzené a Teherán chce mať úplnú kontrolu nad svojím civilným jadrovým sektorom - čo je základným právom signatára NPT.
Stále nechápem, ako by sa rokovania s cieľom prinútiť Irán, aby sa jednostranne vzdal práva priznaného všetkým signatárom NPT iba kvôli tomu, že si tým získa na Západe dôveru, mohli stretnúť s úspechom. Obohacovanie uránu je určite prvým predpokladom na výrobu bômb, ale miera obohatenia musí v takomto prípade dosiahnuť asi 95 percent oproti 3,5 percenta potrebným na výrobu energie.
Vari medzinárodná vedecká komunita a IAEA naozaj nedokážu prísť s indikátormi a kritériami, ktoré umožnia medzinárodnému spoločenstvu rozlišovať medzi dvoma typmi priemyselných operácií? Pred štyridsiatimi rokmi, keď bol ešte strach zo šírenia jadrových zbraní novým javom, napríklad môj učiteľ a priateľ Vasilij Leontiev, ktorý vynašiel makroekonomickú tabuľku medziodvetvových tokov, tvrdil, že najlepším indikátorom nezákonného zbrojného programu je značná spotreba energie.
Rovnako iránska vláda nikdy verejne nevyjadrila vôľu disponovať jadrovými zbraňami. Naopak, viackrát sa ponúkla, že akceptuje monitorovanie zo strany IAEA a navrhla, aby sa jej civilný jadrový program realizoval v medzinárodnej spolupráci. Západ až doteraz toto všetko odmieta s tým, že akékoľvek obohacovanie uránu je známkou vojenského programu. Hoci je takýto postoj z technického hľadiska mylný, vzhľadom na ostražitosť Západu oproti skutočným zámerom Iránu je strategicky racionálny.
Nedávno som sa v Paríži stretol s iránskym veľvyslancom vo Francúzsku a začal som zostra: "Takže vy tú bombu naozaj chcete, pán veľvyslanec?" Jeho odpoveď si zaslúži zamyslenie. "Istotne nie," odvetil. "Vy veľmi dobre viete, že skutočnou ambíciou mojej krajiny je dosiahnuť vedúcu úlohu v regióne. Keby sme tú bombu mali, naše vzťahy so susedmi by sa okamžite zhoršili."
Všetci dobre vieme, že veľvyslanci sú platení za to, aby klamali. Ostražitosť Západu je podložená a nemáme dôvod sa svojej nedôvery zriekať. To by nám však nemalo brániť pri skúmaní možností ďalších scenárov. Ak budeme NPT interpretovať správne, môžeme s Iránom začať rokovania, ktoré starostlivo preskúmajú potenciálnu úprimnosť či neúprimnosť jeho oficiálneho stanoviska.
(Autor bol predsedom vlády Francúzska a líder Socialistickej strany)
Copyright: project Syndicate, 2007, www.project-syndicate.org
Michel Rocard, poslanec Európskeho parlamentu