Prvé kolo zahraničnopolitických rokovaní má nemecká kancelárka Angela Merkelová už úspešne za sebou. Jej tohtotýždňová návšteva Ruska však patrila k najťažším. Úloha dohodnúť podmienky ďalšej spolupráce je komplikovaná aj preto, lebo Rusko sa v uplynulých rokoch zmenilo.
Prvé roky prezidentského obdobia Vladimira Putina charakterizovala značná neistota. Hlasné tóny prichádzajúce z Moskvy sa dali považovať aj za druh kompenzácie straty vplyvu v dôsledku rozpadu bývalej veľmoci - Sovietskeho zväzu. Západ sa obával, že frustrácia by mohla byť dôvodom agresivity...
Teraz sa však časy zmenili. Hospodársky rozmach, politická stabilizácia a čoraz väčšia dôležitosť, vyplývajúca z pozície významného exportéra strategických energetických surovín - to všetko dodalo Rusom nové sebavedomie. Nárok na aktívnejšiu rolu vo svetovej politike je dnes pokojnejší, ale aj rozhodnejší. Moskovské ašpirácie sa týkajú Balkánu, práve tak ako Blízkeho východu či Iránu. A tentoraz sa za nárokmi skrýva reálna moc. Nie náhodou pripisujú USA a Európska únia Rusom rozhodujúcu úlohu pri hľadaní kompromisu v otázke iránskeho atómového výskumu.
A tu niekde sa začína aj Merkelovej dilema. Na jednej strane sa musí uchádzať o spoluprácu s Ruskom, pretože bez Moskvy nemožno vyriešiť nijaký väčší politický konflikt. Chtiac-nechtiac: Rusko je druhou najväčšou atómovou mocnosťou, má právo veta v Bezpečnostnej rade OSN, disponuje veľkými zásobami nerastného bohatstva. Bez Ruska - ako to správne postrehol už kancelár Gerhard Schröder - v Európe nebude stabilita.
Na druhej strane však rastie aj tlak jasnejšie povedať ruskej strane, že z hľadiska západných demokracií sa jeho vnútropolitický vývoj uberá nesprávnym smerom. Putin totiž ešte celkom nerozptýlil obavy, že Rusko smeruje k autoritárskemu štátu.
Merkelovej problém je v tom, že je pod tlakom z viacerých strán. V USA sa množia hlasy, vyzývajúce k tvrdším postojom voči Rusku - iste nie z nezištných dôvodov. Nie neprávom sa táto krajina obáva, že posilnenie Číny alebo Rusko obmedzí jej vlastný manévrovací priestor. Osobitne Nemecko však nemôže mať nijaký záujem o izoláciu Ruska.
Naivné názory pritom prichádzajú aj z Nemecka. Rozhorčenie nemeckej tlače cítiť vždy najmä vtedy, ak sa Rusko správa ako veľmoc. Pritom veľmocou je - na rozdiel od Nemecka. Predstava, že Rusko sa jednoducho vzdá svojich záujmov a presvedčenia len preto, že sa nezhodujú s inými, je absurdná. Iné veľmoci sa tiež tak nesprávajú.
Namiesto hlboko zakoreneného strachu z "ruskej hrozby" by bolo lepšie Moskvu pomeriavať tým, čo skutočne robí. Zahraničnopolitická bilancia Kremľa pritom v poslednom období nevyzerá zle. Slabučké výhonky demokracie na Ukrajine a v Gruzínsku Rusko nezašliaplo, aj keď podobné obavy existovali. A za nesprávne nemožno považovať ani ruské kontakty s palestínskou organizáciou Hamas či postoje odmietajúce samostatnosť Kosova. Veď americké či európske prístupy k riešeniu týchto problémov nie sú o nič presvedčivejšie.
Merkelová teda musí nájsť potrebnú rovnováhu. Výstražne vztýčený ukazovák na Moskvu dojem neurobí. Užitočnejšie by hádam bolo položenie dôrazu na to, že ruská vláda si naznačenými rozpormi škodí sama sebe. Rusko potrebuje spoluprácu s Európskou úniou práve tak, ako to platí aj naopak. (hn/gaf)
StoryEditor
Názor: Dilema rusko-nemeckých vzťahov
Prvé kolo zahraničnopolitických rokovaní má nemecká kancelárka Angela Merkelová už úspešne za sebou. Jej tohtotýždňová návšteva Ruska však patrila k najťažším. Úloha dohodnúť podmienky ďalšej spolupráce je komplikovaná aj preto, lebo Rusko sa v uplynulých rokoch zmenilo.