Môcť a musieť

Odrazu sa všeličo zmenilo, len jedno zostáva stále rovnaké -- neustále pobádanie k tomu, aby človek pochopil, že niečo jednoducho musí. Od toho neustúpili ani tí najzarytejší demokrati a voľnomyšlienkari, tí, ktorí s rozkošou hovorievajú o slobode. V minulom režime sa toho muselo skutočne veľa. Muselo sa napríklad pracovať, organizovane jasať, skandovane tlieskať a oslavovať prvé máje. To sa dnes skutočne nemusí. Ale môže sa. V tom spočíva možnosť slobodného výberu. Lenže opäť sa odkiaľsi vynára slovko -- musieť. Čoraz častejšie ho počúvame zo všetkých strán v slovnom spojení: budeme si musieť zvykať. Priznám sa, trochu ma to znepokojuje. Zvykať si predsa mali už jaskynní ľudia či väzni koncentračných táborov. Našťastie si nezvykli, a preto sa vývoj pohyboval vpred. Nemám náturu buriča, ale chcel by som povedať, aby sme si nezvykli stále si musieť na niečo zvykať. Najmä nie na to, čo nie je normálne, čo je evidentne zlé, čo nám škodí alebo sťažuje či komplikuje život. Hranice toho, čo môžeme, určujú spravidla zásady morálky, etiky a humanizmu. Čo však vymedzuje hranice toho, čo musíme?