Kto je vinný?

V poslednom čase sa opäť začali množiť správy o tom, že istá časť našich občanov kradne kovové predmety a vodiče, ktoré potom speňažuje v zberných surovinách. V minulých dňoch dokonca na podobnú krádež doplatil životom aj chlapec, ktorý sa usiloval odcudziť káble z elektrického vedenia s vysokým napätím. O niečo neskôr v dôsledku podobnej krádeže zostala časť istej slovenskej obce bez elektrického prúdu. Inokedy miznú vodiče slúžiace na zabezpečenie bezporuchovej železničnej prevádzky. Zrejme nie je ďaleko čas, keď niektorý z autobusov SAD nepríde do cieľa len preto, že ho počas jazdy rozkradli a speňažili. Bolo by zbytočné pátrať po skutočných príčinách podobných skutkov a robiť laické analýzy bez potrebných znalostí psychológie či ďalších vedných odborov -- možno až po politológiu, politiku a ekonómiu. Faktom však zostáva, že ak by sa kovové materiály nedali bez problémov speňažiť, podobné krádeže by boli zbytočné, pretože by nepriniesli páchateľom žiadny finančný efekt. Natíska sa teda otázka: Kto a prečo kupuje od podozrivých zberateľov druhotných surovín predmety, pri ktorých je na prvý pohľad zrejmé, že nemôžu pochádzať napríklad z dedičstva po starej mame? Kto by chcel na podobnú otázku odpovedať, musel by opäť siahnuť po otázke: Kto by si v zberných surovinách trúfol takýto "tovar" bez asistencie polície neodkúpiť? Z toho vzniká situácia podobná istému starému vtipu, v ktorom sa rozprávajú dvaja starí ujkovia: Kam ideš? Do kina. Čo dávajú? Quo vadis. Čo to znamená? Kam ideš? Do kina. Čo dávajú?...