Rok 2006 priniesol nielen zmenu vlády, ale i kontinuitu vnútorného rozdelenia Slovenska. V parlamentných voľbách sa predchádzajúca reformná politická garnitúra nedokázala obhájiť tak, aby vo svojom programe spoločenských premien mohla pokračovať. Nastúpila nová vláda, ktorá sľubovala zmenu a zmenu aj prináša. Jedni to vnímajú ako nádej, druhí ako katastrofu.
Súčasná vládna koalícia prichádza s väčším záujmom o dnešný život ľudí. Tí, čo jej v tomto veria, sa tešia a sú pripravení odpúšťať jej nielen drobné prešľapy z neskúsenosti, ale sú ochotní prižmúriť oči, aj ak by sa tu a tam siahlo na slobodu.
Opozícia zasa celkom pravdivo upozorňuje, že dôraz na dnešný život býva často aj na úkor budúcnosti. Vo svojom prístupe však ide ďalej: apriórne neverí, že by to nová vláda mohla s ľuďmi myslieť dobre. Nepravdivo a primitívne označuje sociálnych demokratov nálepkou komunizmu. Nechce si priznať, že ešte ako bývalá koalícia prehrala voľby práve preto, lebo hľadela viac na štatistické priemery, a azda aj na vlastné politické záujmy, ako na život reálnych ľudí.
V pluralitnej spoločnosti je správne, ak jestvujú rôzne politické vízie. Bez nich by nebola možnosť voľby. Ak sa však tieto predstavy povýšia na politickú dogmu, ak sa vyhlasujú za jediné správne, ak sa o nich prestane viesť slušná spoločenská diskusia, ak sa nositelia inej vízie začnú označovať za nepriateľov ľudu, tak sa aj z demokratickej krajiny stáva permanentné bojové pole. Vytvárajú sa nezmieriteľné politické tábory rozdelené neprekročiteľnou spoločenskou barikádou.
Pre politické strany je to veľmi pohodlné, pretože nemusia hľadať pozitívnu agendu. Stačí, ak upozorňujú na smrteľné nebezpečenstvo vychádzajúce od tých, čo sú na druhej strane tejto barikády. Pre krajinu je však takáto pokračujúca studená občianska vojna nešťastím. Podväzuje zdroje jej rozvoja a znemožňuje skoncentrovať tvorivý potenciál národa na to, aby sa riešili globálne veci. Skutočné problémy rieši len čiastočne, pretože treba počítať s tým, že čokoľvek sa vykoná dnes, tí na druhej strane, keď sa dostanú k moci, to takmer určite zrušia.
Práve v tomto priniesli vlaňajšie voľby kontinuitu. Od roku 1989 bola slovenská spoločnosť neustále rozdelená na nepriateľské tábory. Víťazstvo strany Smer-SD v júnových voľbách neprinieslo v tomto nič nové. Všetko, čo vykonali predchodcovia, je podľa nových vládcov zlé. Náznaky možnej kriminalizácie politických protivníkov prakticky už vopred vylučujú hľadanie ciest, ako prekonávať vnútorné rozdelenie znepriatelených táborov. Ale opozícia vláde nezostáva v tejto logike nič dlžná. Neusiluje sa odlišovať dobré kroky od zlých. Všetko označuje za zlé, a čím je horšie, tým je pre ňu lepšie. Ak sa občas aj nájde niekto, kto sa z ktoréhokoľvek z týchto táborov pokúsi o prekročenie barikády, o spoločné hľadanie, alebo dokonca o kompromis, riskuje, že ho vyhlásia za zradcu.
Takáto politika je malicherná a neperspektívna. A je aj nebezpečná, pretože nezmieriteľnosť politických táborov vedie k nenávisti. A nenávisť vždy láka k pokušeniu zneužiť moc. A zneužívanie moci ohrozuje samotné základy usporiadania slobodnej spoločnosti.
Ivan Šimko, predseda Misie 21, bývalý poslanec NR SR