Srbsko by malo súhlasiť s nezávislosťou Kosova, inak riskuje destabilizáciu a následné problémy v severosrbskej multietnickej Vojvodine a v prevažne moslimsky orientovanom juhozápadnom Sandžaku. Takýmito slovami vyrazil dych srbským politikom nemecký veľvyslanec Andreas ZobelI. Hoci sa to Nemecko, len tak mimochodom predsednícka krajina únie a člen kontaktnej skupiny, snažilo koncom týždňa zbagatelizovať, že šlo o zle interpretovaný názor, nemecký veľvyslanec v Belehrade sa ospravedlnil. Vraj šlo čisto o jeho mienku.
Hoci nik nepochybuje o tom, že cieľom jediného plánu autor je splnomocnenec OSN Martti Ahtisaari) je nezávislosť provincie, Kosovo si na definitívne spečatenie svojho osudu počká. Karty totiž už dlhšie mieša Rusko. Najnovšie úspešne iniciovalo návrh, na základe ktorého koncom tohto mesiaca zavíta do juhosrbskej provincie medzinárodný pozorovací tím, aby na mieste zmonitoroval súčasnú situáciu a plnenie doposiaľ záväznej rezolúcie BR OSN č. 1244. Podľa nej je Kosovo stále nedeliteľnou súčasťou Srbska, aj keď pod medzinárodnou správou.
V tejto súvislosti niektorí analytici poukazujú na to, že krok Moskvy je výsledkom zmeny taktiky srbskej diplomacie. Tá sa vraj začala zameriavať na presviedčanie Ruska, aby vetovalo, prípadne pomohlo oddialiť rozhodnutie o konečnom štatúte do jesene. To by malo stačiť na vyprovokovanie "nerozvážneho kroku" Prištiny - vyhlásiť samostatnosť jednostranne, v rozpore s rezolúciou 1244. Hoci aj západní diplomati pripúšťajú, že sa zrejme nebude stíhať júnový termín, ak sa má monitoring ešte vyhodnotiť v BR OSN a následne nechať priestor pre tamojšiu názorovo pestrú diskusiu, je to skôr scenár, ktorý by vyhovoval srbským radikálom. Do budúcnosti by totiž tento variant nič nevyriešil. Zvýšila by sa nevraživosť v provincii a to s nedozernými následkami.
Začínajú sa objavovať tendencie, že Ahtisaariho plán sa predsa len bude musieť korigovať. Aj jeho najzarytejší zástancovia totiž priznávajú, že odklepnutie nezávislosti Kosova nesmie ponížiť Srbsko. Kto pozná Ahtisaariho plán vie, že za danej situácie je nemožné si čo i len predstaviť, ako by bezprecedentné medzinárodné odtrhnutie územia suverénnej krajine nemalo byť pre ňu ponižujúce. Čo je horšie, nikto z autorov spomínaného názoru neprezradil, ako taký stav dosiahnuť, a to v intenciách medzinárodného práva.
OSN zjavne cíti, že keď už nie inde, aspoň v tejto časti Balkánu by mohla veci dotiahnuť do konca. Bez ohľadu na nesúhlas Belehradu. Má však nátlakové páky (zväčšujúca sa zhovievavosť medzinárodného súdneho tribunálu voči Belehradu, týkajúca sa vydania vojnových zločincov, či prísľub urýchliť prístupové rokovania zo strany EÚ, ktorá plán OSN podporuje, alebo pochybnosti o legitímnosti terajšej srbskej ústavy vznesené prekvapivo v týchto dňoch Benátskou komisiou).
Ak však s Belehradom chce dosiahnuť kompromis, Ahtisaariho plán sa bude musieť korigovať. Tu sa od možnosti rozšírenia autonómnych práv srbskej menšiny v Kosove zachádza až po deľbu provincie. Rakúsky kancelár Alfred Gusenbauer v rozhovore pre Reuters poznamenal, že by sa na sever Kosova mohol aplikovať príklad dohody z roku 1972 týkajúcej sa tamojšej rakúskej menšiny v Južnom Tirolsku. O jej potrebách rozhoduje Viedeň napriek tomu, že ide o územie Talianska. Pravda, hoci by išlo o rozšírenie už navrhovaných autonómnych práv srbskej menšiny, vyžadovalo by si to prekonanie animozít z minulosti, čo sa dá len ťažko porovnávať s rakúskym príkladom.
Čoraz viac odbornej verejnosti preto začína uvažovať nad zamietnutým variantom deľby Kosova. Je jediný, pri ktorom sa ako-tak dá zachovať dôstojnosť Srbska, napriek strate územia a zároveň udržania pokoja. Je totiž zrejmé, že po počiatočnom medzinárodnom dozore získa Kosovo úplnú nezávislosť. A bude len na Prištine, ako bude nakladať so záväzkom ochrany srbského kultúrneho dedičstva a tamojšej srbskej menšiny na severe. Terajšie sporadické potýčky ukazujú, že to jednoduché nebude.
Bez ohľadu na špekulácie, k určitej korekcii Ahtisaariho návrhu bude musieť dôjsť, ak nechce OSN prijať riešenie bez Srbska, alebo nátlakom. Názory o tom, že by sa Srbsko malo vzdať Kosova, lebo inak môže rátať s rozbuškami inde - v spomínanom Sandžaku či Vojvodine - sú skutočne nemiestne. Veď ako poznamenal šéf Ligy sociálnych demokratov Vojvodiny (LSV) Nenad Čanak, "Kosovo je otázkou definovania národnej príslušnosti Albáncov na Balkáne, kým Sandžak je otázkou ľudských práv a Vojvodina otázkou demokratizácie Srbska." Akékoľvek hľadanie odôvodnenia pre novodobé kreslenie hraníc, poukazujúc na historicky chybné rozhodnutia z minulosti, totiž podporujú otázku, prečo len tu a práve teraz?
Slávka Boldocká, spolupracovníčka HN