Dohodnite sa medzi sebou a my to budeme rešpektovať. Toto odkázala vláda zamestnávateľom a odborárom po predložení novely Zákonníka práce a po zaujatí protichodných postojov dvoch zainteresovaných strán. Vláda prišla s návrhom, na ktorý sa chystala už od minulého leta a ktorý označil jej predseda ako zákon roka 2007. A hneď po tom, ako návrh predložila, strčila hlavu do piesku. Zľakla sa vlastného zámeru, neverí si, alebo iba uznala, že povinnosť vrátenia predvolebnej pôžičky voči odborom si splnila už návrhom? Platí asi všetko a ešte niečo navyše. Koná iba tak, ako doteraz konala v iných prípadoch - pre verejnosť vypustí správu, počká si, ako na ňu voliči zareagujú, a podľa toho sa zariadi.
Čo sleduje vláda novelizovaním Zákonníka práce? Naplnenie predvolebných sľubov najsilnejšej koaličnej strany. Keď hľadal Smer pred vlaňajšími parlamentnými voľbami vlastnú agendu, v programe konštatoval, že "neoliberálny Zákonník práce je potrebné vo viacerých ustanoveniach vrátiť do stavu, v akom bol pred poslednou veľkou novelizáciou. Zákonník práce a ďalšie pracovnoprávne predpisy musia zabezpečovať rovnováhu uplatňovania práv medzi zamestnancom a zamestnávateľom, dôstojné pracovné podmienky a vyššiu ochranu zamestnanca, tak, ako je to typické pre európske pracovnoprávne vzťahy." Na jednej strane zhluk páčivých viet, ktoré chytia voliča za srdce, na druhej strane suma nezmyslov.
Po prvé, Slovensko vôbec nemá mimoriadne liberálny Zákonník práce. Podľa hodnotenia Svetovej banky sa nevmestí ani do prvej polovice hodnotených štátov sveta. Úpravy predchádzajúcej vlády spred štyroch rokov teda nesledovali vytvorenie superliberálneho pracovného práva, ale ho iba štandardizovali na úroveň bežnú vo svete. Po druhé, rovnováhu medzi zamestnávateľom a zamestnancom netreba zabezpečovať, lebo už existuje. Ako inak dnes možno vnímať snahu vlády obmedziť prácu nadčas, keď proti sa ozývajú sami zamestnanci? Po tretie, žiadne typické pracovnoprávne vzťahy v Európe neexistujú. Čo krajina, to iný predpis. Ak by sa napríklad Slovensko porovnávalo s Dánskom, muselo by svoj Zákonník práce uvoľniť, nie zviazať.
Z formulácie z volebného programu Smeru si čitateľ urobí dojem, že strane ide o to, aby ľudia mali viac práce a vyššie zárobky. Pritom napáda to, čo práve prispelo k pozitívnemu vývoju. Hoci by Zákonník práce zniesol ďalšie liberalizačné úpravy, už v súčasnom stave pôsobí ako podpora tvorby pracovných miest. Aj vďaka nemu strmo rastie hospodársky rast, prichádzajú investori, vytvárajú sa nové pracovné miesta, rekordne klesá nezamestnanosť. A zároveň stúpa ohodnotenie práce. Koncom minulého roka sa priemerná mzda prvý raz dostala nad magickú hranicu 20-tisíc korún, čo je pri čoraz silnejšom kurze národnej meny asi 600 eur, na konci roka 2002 to nebolo ani 350 eur. To je dôležité porovnanie, pretože o dva roky budú ľudia na Slovensku zarábať v eurách. Samozrejme, ak vláda nepokazí to, čo sa doteraz dosiahlo.
Z uvedených faktov vyplýva, že vláde nejde o zlepšovanie podmienok pre zamestnancov. Veď tie sú čoraz priaznivejšie práve vďaka reformnej politike jej predchodkyne. Ide jej o získavanie politických bodov a napĺňanie nesplniteľných sľubov. Robert Fico si to uvedomuje, a preto si po vypustení nezmyselnej novely Zákonníka práce umýva ruky. Vyzýva zainteresovaných, aby si umelý problém medzi sebou vyriešili sami. Azda by bol najradšej, keby z novelizácie nebolo nič. Svoj sľub si splnil, vôli zamestnancov však nemôže vzdorovať. Vlastne vôbec nie vôli zamestnancov, ale ich pseudozástupcov. O život teraz bojujú odbory, a nie vláda. Tá už je z pracovnoprávnej kaše takmer von.
Jozef Mikuš, poslanec NR SR (SDKÚ-DS)