Ako dlho budú Spojené štáty udržiavať rozsiahle vojská v Iraku? To je hlavná otázka druhého funkčného obdobia Georgea W. Busha. Donedávna Bushova administratíva odpovedala vyhýbavým klišé: "Tak dlho, ako to bude potrebné, a ani o deň dlhšie." To sa zmenilo.
Ľady sa začali lámať 17. novembra, keď poslanec John Murtha, demokratický kongresman a veterán námornej pechoty, navrhol stiahnutie vojsk z Iraku o šesť mesiacov. Krátko nato republikánmi ovládaný Senát odhlasoval "zásadný prechod na plnú suverenitu Iraku v roku 2006". Po prvom vzdore Bush začal meniť svoju rétoriku, keď naznačil, že počet jednotiek by sa mohol znižovať skôr ako sa očakávalo.
Pokles verejnej podpory Bushovej irackej politiky je neúprosný. Päťdesiatštyri percent Američanov hovorí, že vyslanie vojsk zo strany USA bola chyba, na začiatku vojny v marci 2003 to bolo len 24 percent. To sčasti odráža rastúci počet obetí; doteraz zahynulo 2 100 amerických vojakov.
Odráža to aj narastajúce presvedčenie, že vojna nemá ten účinok, aký sa predpokladal. Odborník na verejnú mienku Peter Feaver z Dukeovej univerzity, ktorý pôsobí ako poradca Bieleho domu, upozornil, že Američania znesú straty na životoch, ak sú presvedčení, že vojna je spravodlivá a má rozumné vyhliadky na úspech. Občania pochybujú o oboch veciach. Administratíva dopláca na nafukovanie dôvodov na vstup do vojny a na fušerské uskutočnenie poinváznej okupácie. Neprekvapuje, že Bushova nová rétorika zdôrazňuje, že má "stratégiu na víťazstvo".
Ak sa "víťazstvo" stále definuje ako stabilná demokracia v Iraku, nie je pravdepodobné, že by Bush mal na realizáciu svojej stratégie dosť času. Najvyšší americký vojenský veliteľ v Iraku generál George Casey v septembri v Kongrese povedal, že moderné povstanie trvá asi desať rokov a že iracká armáda má len jeden prápor schopný boja bez pomoci amerických vojenských síl. Mesiac nato vplyvný Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie v Londýne odhadol, že stiahnutie jednotiek USA v budúcom roku zrejme nebude rozsiahle a vytvorenie potrebnej armády s 300 000 mužmi potrvá Iraku prinajmenšom päť rokov.
Vzhľadom na kongresové voľby v roku 2006 a prezidentské voľby v roku 2008 je päť rokov veľmi dlhý čas. Realistickejšie sa ukazuje, že republikánska administratíva bude mať na uskutočnenie stratégie len 18 mesiacov až dva roky.
Demokrati sú zatiaľ rozdelení. Niektorí, napríklad spomínaný John Murtha a šéfka demokratického klubu v Snemovni reprezentantov Nancy Pelosi, chcú krátky časový plán. Senátor Joseph Biden pevný harmonogram odmieta a predpovedá stiahnutie 50 000 amerických vojakov v roku 2006, pričom zostávajúcich 100 000 má zostať aj v roku 2007. My, čo sme presvedčení, že invázia do Iraku bola chybou a že Bush nesie vinu za arogantnú sebaistotu, ktorá sa odrazila v nedostatočnom plánovaní obdobia po invázii, sme pred dilemou: ak sa Amerika stiahne veľmi rýchlo, mohla by tieto chyby ešte znásobiť. Irak nie je Vietnam, kde po americkom odchode nasledovala stabilita, ktorú zaviedla autoritárska vláda. V Iraku hrozí, že po stiahnutí by mohla prísť občianska vojna a chaos -- ideálne podmienky na to, aby si teroristi udržali svoje útočisko.
Irak sa od Vietnamu odlišuje aj v ďalšom ohľade. Na rozdiel od Severovietnamcov nebude pre sunnitských povstalcov ľahké obsadiť krajinu, kde predstavujú len 20 percent obyvateľstva. Vzhľadom na to, že šíitskí Arabi a Kurdi tvoria 80 percent štátu, povstanie sa zameriava len na štyri z 18 irackých provincií.
Kým zostane v Iraku vysoký počet amerických vojakov ako okupačná sila, povstalcom budú slúžiť ako prostriedok náboru nových členov. Politológ Robert Pape v dôkladnej štúdii konštatuje, že odpor proti zahraničnej okupácii je prvoradou motiváciou samovražedných atentátnikov. Ak Amerika opustí Irak veľmi skoro, zvolená iracká vláda si možno nedokáže poradiť s povstaním a Irak sa dostane na cestu Libanonu 80. rokov alebo Afganistanu 90. rokov.
Podobne platí, že ak Bush stanoví veľmi krátky harmonogram, mohol by povstalcov motivovať, aby si na jeho odchod počkali. Ak nedá jasne najavo, že americké vojská v najbližšom čase odídu, zosilnie pocit imperiálnej okupácie. Kľúčom na riešenie tejto dilemy je naliehať na lokálne kompromisy, ktoré začlenia sunnitov do politického procesu, a zvýšiť tempo výcviku Iračanov, aby si dokázali sami zaistiť bezpečnosť. Ani potom nie je úspech istý.
Jeden neúspech je už zrejmý: krach neokonzervatívneho sna o vytvorení vojenského spojenca, ktorý by v úsilí o transformáciu a demokratizáciu Stredného východu poslúžil ako dlhodobá základňa pre americké jednotky. Trikrát zabezpečili voľby určitú mieru legitimity pre šíitmi ovládanú irackú vládu. Ale bez zmyslu pre národnú súdržnosť a bez efektívnych inštitúcií voľby iba zakladajú tyraniu väčšiny. Môže to byť síce lepšie ako tyrania menšiny počas vlády Saddáma Husajna, ale sotva ide o modernú demokraciu.
Bush prirovnáva svoj cieľ v Iraku k demokratizácii Japonska po druhej svetovej vojne. Japonsko bolo etnicky homogénna krajina bez akéhokoľvek povstania, malo rozsiahlu strednú triedu a predchádzajúcu skúsenosť s politickou otvorenosťou. Napriek tomu si úspech vyžiadal sedem rokov.
Bush by mal plánovať, ako využiť dvojročnú šancu a zabezpečiť irackej vláde čo najlepšie vyhliadky, než Američania odídu. Zároveň musí zdôrazňovať, že potom už budú za svoju bezpečnosť a politickú záchranu zodpovední iba Iračania.
Joseph S. Nye prednáša na Kennedyho škole štátnej správy Harvardovej univerzity. Napísal knihu Soft Power: The Means to Success in World Politics (Mäkká moc: prostriedok na dosiahnutie úspechu vo svetovej politike).