Po zvolení Giorgia Napolitana za prezidenta obsadzujú najvyššie ústavné posty v Taliansku predstavitelia ľavice. Od stredoľavého predsedu vlády Romana Prodiho až po bývalého komunistu na čele štátu. Je to práve červená minulosť nastupujúceho prezidenta, ktorá vyvoláva neistoty na oboch stranách Atlantiku.
Osemdesiatročný Napolitano vstúpil do Komunistickej strany Talianska v roku 1945 a pod ochranné krídla si ho vzal sám šéf partaje Palmiro Togliatti. Ocenil jeho účasť v komunistickom krídle protifašistického odboja i jeho právnické vzdelanie. Rodákovi z Neapola trvalo dlhšie ako niektorým iným komunistickým činiteľom, kým sa navonok dištancoval od sovietskych prechmatov a komunistického dogmatizmu. Postupne sa však verejne presunul k pravému krídlu strany a nakoniec prispel k transformácii strany na eurokomunisticky a sociálnodemokraticky orientovaný politický prúd.
Reformných a bývalých komunistov je na politickej scéne vo východnej i západnej časti starého kontinentu viac ako dosť. Niektorým sa darí robiť kariéru aj v nových podmienkach hospodárskej a politickej transformácie. Ich rétorika i výkon zverených činností zvyčajne idú ruka v ruke s duchom a požiadavkami diktovanými náporom globalizácie a nutnosťou udržiavať konkurencieschopnosť domovskej krajiny. Žiaden európsky politik s komunistickou minulosťou, ktorý je dnes vo vysokom postavení, neoprašuje ideológiu o triednom boji a pri riešení výziev globalizácie nenačiera do rezervoára leninských teórii o imperializme ako najvyššom štádiu kapitalizmu.
Napriek všetkému pragmatizmu vysoko exponovaných exkomunistov im pravica i nadnárodní investori stále ešte nedôverujú. Lakmusovým papierikom jedných je čas ich politického prerodu. Giorgio Napolitano ho urobil dávno pred pádom železnej opony a nie je známe, že by sa odvtedy prejavoval doma i vo svete inak ako transparentne demokraticky. Niektorí, najmä východoeurópski exkomunisti, považujú za demonštráciu vlastného odpútania sa od červenej minulosti to, ako vehementne sa hlásia k línii zahraničnej politiky USA ako vedúcej sily demokratického Západu. Taliansky ľavý stred, vrátane dlhoročného odborníka na medzinárodné vzťahy Giorgia Napolitana, to však nepovažujú za potrebné. Vie, že transatlantická jednota je postavená na súzvuku rôznorodostí a že mäkkosť európskej diplomacie môže príhodne dopĺňať zaoceánsku razantnosť.
Kým odchádzajúca Berlusconiho garnitúra pravého stredu poskytovala Washingtonu na medzinárodných kolbištiach otvorenú podporu, nový stredoľavý Rím bude zrejme užšie koordinovať svoje kroky s Bruselom. Približne rovnako ľudnaté ako Veľká Británia a Francúzsko, uľahčí Taliansko formovanie spoločných postupov EÚ. Vnútorne zadlžené a zaťažené rozpočtovými schodkami síce nepatrí medzi ťahúňov ekonomiky EÚ, ale hospodársku neduživosť vykompenzuje posilňovaním jednotného hlasu dvadsaťpäťky pri hľadaní odpovedí na krízy globálnych rozmerov.
Jednou z nich je súboj s časom pri rozuzlievaní sporov s Iránom o jeho rýchlo napredujúci jadrový program. Inú predstavuje vzťah Západu k arabskému svetu, najmä k celému regiónu južného Stredozemia. Taliansko bude pod drobnohľadom aj pri formovaní novej európskej imigračnej politiky a prehlbovaní euro-stredomorského partnerstva. Oprávnene, či nie, taliansky ľavý stred je v islamskom svete považovaný za menej proamerický, resp. protiarabský. Ľavicovosť a rozvážna transatlantickosť oficiálneho Ríma sa nakoniec môže ukázať ako užitočná všetkým stranám.
Autor je stály spolupracovník hn