Ešte nie tak dávno koloval o našom východnom susedovi jeden zveličený vtip. Na otázku, v čom je rozdiel medzi Európou a Ukrajinou, znela odpoveď: Je tam o hodinu viac a päťdesiat rokov menej. Tento zjednodušený pohľad, samozrejme, už celkom nezodpovedá realite. Ale tí, čo dlhodobo okúsili nástrahy každodenného života po ukrajinsky, najmä mimo veľkých miest, veľmi dobre vedia, o čom je reč.
Svojským špecifikom Ukrajiny v porovnaní s európskymi zvykmi je napokon aj súčasný domáci vývoj, pripomínajúci čoraz viac nekompromisný boj o právomoci medzi prezidentom Viktorom Juščenkom a súčasnou vládnou koalíciou na čele s premiérom Viktorom Janukovyčom. Systémový a právny konflikt, ktorý fakticky diskredituje Ukrajinu, prerástol do veľkého chaosu a na pokraj hlbokej ústavnej krízy.
Najčerstvejšími príkladmi sú najmä veľké škandály okolo parlamentom ešte v decembri odvolaného a až teraz vynútene odídeného exministra zahraničia Borysa Tarasjuka, ako aj kvôli schváleniu a publikácii zákona o činnosti kabinetu ministrov.
Kritikom obmedzenia osobnej moci hlavy štátu sa nepáči najmä nové znenie ústavy s viacerými nejasnosťami o rozdelení kompetencií v prospech vlády a parlamentu na úkor hlavy štátu. Druhá strana barikády to zasa vníma ako snahu prezidenta za každú cenu si udržať posledné zvyšky moci nehľadiac na zmenu najvyššieho zákona a jeho čoraz viac slabnúci vplyv na chod udalostí.
Hlavným dôvodom sporu však pritom nie je samotná ústava napriek svojej nedokonalosti. Najväčšiu vinu za konfrontáciu a napätie nesú priamo ukrajinskí politici tým, že striktne nerešpektujú ani tie pravidlá hry, ktoré sú jasné, a svojvoľne prekračujú vlastné kompetencie. A platí to najmä pre samoľúbu hlavu štátu. Juščenko nedokázal efektívne využívať vlastnú moc ani na začiatku, keď ešte disponoval absolútnymi právami svojho predchodcu Leonida Kučmu. Tým menej sa mu to darí teraz. Juščenko je už len bezradným a vyblednutým tieňom rozhodného, hoci populistického vodcu z čias oranžovej revolúcie. Ide mu asi už iba o politické prežitie, hoci niektorí v koalícii by neboli proti voľbám hlavy štátu aj skôr než o tri roky, kedy vyprší Juščenkovi mandát.
Svoj podiel zodpovednosti nesie i vláda, presadzujúca vlastné posilnené kompetencie často takisto nehľadiac na prostriedky. Výsledkom je, že Ukrajina ešte stále nie je plne právny a demokratický štát, kde politici môžu robiť iba to, čo im ústava a zákony priamo predpisujú. Nič viac, nič menej. Preto ani neprekvapila tvrdá, no zaslúžená kritika politického vedenia Ukrajiny monitorovacím výborom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Opäť sa objavili podozrenia z korupcie a manipulácie verejnosti. Reakciou bola podráždená a urážlivá odpoveď z Kyjeva namiesto priznania vlastných chýb. Skrátka, ako v starých časoch Leonida Kučmu. Toho Európa tiež nešetrila za svojvôľu počas vládnutia. Žeby sa história zopakovala?
Martin Benko, spolupracovník HN