Dobré ráno. Po ôsmich rokoch (dvoch volebných obdobiach 1998 - 2006) viac či menej zjavného straníckeho ovládania spravodajstva a publicistiky vo verejnoprávnej televízii sa dostávame do štádia, keď je záujem o sprivatizovanie vysielania STV straníckymi aparátmi viditeľnejší ako je v slušných (či civilizovaných) pomeroch zvykom.
Súčasnej situácii v STV sa však nemožno čudovať - totiž ani bývalá vládna garnitúra neurobila z STV médium skutočne verejnoprávne, nadstranícke, kde telefonáty a záujmy politických centrál nemajú miesto, kde reportéri a redaktori idú nekompromisne po problémoch aj vtedy, ak za nimi stoja záujmy KDH, SDKÚ, SMK či ANO, a kde nemá šancu autocenzúra novinára, ktorý vie, že niektoré témy mu aj tak u nadriadených neprejdú. Lebo to, že STV za Rybníčka, Kyšku, Záhradníka a Kordu taká bola, je nepochybné. Všetky doterajšie vlády totiž považovali STV za svoje médium a rozdiel bol len v v miere servilnosti a neprofesionality, akú vedúci predstavitelia STV preukazovali straníckym záujmom a zadaniam. A v situácii mediálnej málokrvnosti súčasnej koalície bolo len otázkou času, kedy si vládna trojka osvojí či prisvojí médium, ktoré si osvojiť či prisvojiť môže - lebo na súkromné médiá nemá dosah. Zodpovednosť bývalej koalície za slabú obranyschopnosť STV proti politickým tlakom je nepochybná
Kontroverzný pokus Štefana Hríba v relácii Pod lampou poukázať na to, čo sa v STV chystá, sa nedá vnímať tak čierno-bielo, ako doteraz prevláda v súčasnej verejnej diskusii. Ani Pod lampou totiž do veľkej miery nespĺňala vysoké kritériá, aké Štefan Hríb vyžaduje od svojich oponentov - obsadzovanie hostí a vedenie samotnej relácie nemohlo zakryť, v prospech akých názorov a akých politických subjektov je táto relácia moderovaná.
Ani tieto opodstatnené výhrady voči Hríbovi a Kordovi však nemôžu zakryť to podstatné a desivé - čo sa deje v krajinke po voľbách. Jednoducho a bez akýchkoľvek okolkov treba povedať, že eminentný záujem trojky Fico - Mečiar - Slota o stranícke ovládnutie Slovenskej televízie je len súčasťou širšieho procesu, ktorý sa dá pomenovať ako rozdeľovanie koristi z dobytej krajiny medzi tri klientelistické a záujmové spolky. Radim Hreha môže akokoľvek spochybňovať podozrenie, že plní politickú objednávku, ak ho z opaku usvedčuje napríklad podpredseda HZDS Milan Urbáni. Treba to otvorene konštatovať - bývalá koalícia prehrala voľby a postupne je vypratávaná zo všetkých pozícií, na aké má súčasná koalícia dosah.
A hoci to bude znieť nepríjemne a možno aj demotivujúco, novinári v STV môžu robiť čokoľvek, v konečnom dôsledku sa straníckosti vysielania neubránia - lebo majú proti sebe politikov, ktorým sloboda vysielania nič nehovorí. A Radim Hreha je príliš slabý na to, aby politickým tlakom odolal. Napokon, prečo by to aj robil? Každý, kto sa zúčastnil na voľbách riaditeľa, musel vedieť, čo je s tým spojené.
Či s tým môžu robiť niečo aj diváci, je nejasné - môžu uprednostniť iné televízie, ako sa to dialo za Kubiša. Lebo mať televíziu bez sledovanosti a bez vplyvu na verejnosť, je možno to, čo nebudú chcieť tí inteligentnejší pri moci. Ak tam takí sú.
Róbert Kotian, spolupracovník HN
StoryEditor