Terajšie turné šéfa iránskej diplomacie zjavne nepomohlo presvedčiť Európanov o iránskej pravde. Aj keď ho Teherán načasoval k termínu vyvrcholenia dvojmesačnej lehoty, stanovenej medzinárodným spoločenstvom na ukončenie svojho sporného jadrového programu.
V Bezpečnostnej rade OSN sa totiž podarilo prekonať "určité rozpory", a tak návrh novej rezolúcie, ktorá v nátlaku na Irán pritvrdzuje, leží diplomatom na stole. A rozhodovať sa má budúci týždeň.
Iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád už spomína peklo. Nie je to v jeho slovníku novinka. Inováciou v dráždení Západu je azda len nápad zobraziť na národných bankovkách atómový symbol, a to priamo na mape Iránu...
Irán má nesporne právo na mierové využívanie jadra. Ako každá krajina. Má právo mať vlastnú jadrovú elektráreň. Má v podstate všetky práva, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní z roku 1968, ktorú podpísal. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE), ako aj americká tajná služba pritom zhodne priznali, že Irán do dvoch rokov vlastnú jadrovú zbraň vyrobiť nemôže. S tým súhlasia aj Rusko a Čína, dvaja významní hráči s právom veta, ktorí doteraz ochotne teheránske nevyberané slovné výstrelky a nečitateľnú politiku vedenia zjemňovali.
Dôvod je zrejmý. Obe krajiny neskrývajú svoje ekonomické záujmy v oblasti, ani to, že sankcie tieto záujmy narúšajú. Iránsky režim pritom financuje výstavbu prvého jadrového komplexu priamo cez ruský štátny podnik Atomstrojexport. Tým Moskve zaručil aj postavenie dôveryhodného partnera a kľúčového hráča v oblasti. Analytici preto tvrdia, že súčasné doťahovanie sa o to, kto je vinný za pozastavenie výstavby v Búšehri, je len ťahom Kremľa, aby Teherán uzemnil.
Celkom tak to nie je. Trvá to totiž už dobrých päť rokov. Raz sú to finančné problémy, inokedy technické dôvody. A hoci ruský jadrový emisár Sergej Kirijenko aj teraz tvrdí, že posunutie spustenia jadrovej elektrárne zo septembra prinajmenšom na november "nie je politický krok", samotný Putin nedávno priznal, že v ruskej vláde existujú rozdielne názory na skutočné zámery Iránu a na to, ako a či vôbec v asistencii pokračovať. Pritom je známe, že Rusko už niekoľko rokov navrhuje Iránu vytvorenie joint venture, čo Teherán odmieta. Aj preto tá ruská zmena postoja.
Okrem toho, ak by Iránu išlo len o mierové využitie, neusiloval by sa už desať rokov o vytvorenie úplného jadrového cyklu, nebránil by sa kontrole zo strany MAAE, a prezident by nehovoril o tom, že zvažuje odstúpenie od spomínanej zmluvy.
Súčasná politika Iránu je nečitateľná a nevypočítateľná. A to aj napriek tomu, že duchovný ajatolláh Alí Chameneí, ktorý má väčšie slovo ako prezident, vyhlásil pred časom fatvu na každého, kto sa pokúsi o výrobu jadrovej zbrane. Ahmadínedžád sa však snaží svoj prepad u voličov vyvažovať protiamerickou rétorikou ukrivdenosti, ktorá posilňuje jeho vplyv v oblasti. Najmä, keď v éteri zaznievajú plány na americkú vojenskú akciu proti iránskemu režimu.
Niet pochýb, že vojenská akcia by za súčasnej situácie bola nelegitímna, pričom podporu na nákladnú operáciu s neistým koncom by dnes Biely dom nenašiel ani u európskych spojencov, ani u domáceho publika.
Avšak, hoci nové sankcie majú opodstatnenie, priznajme si, nevedno, aký význam. Teherán si ich - ako štvrtý najväčší producent ropy na svete - zrejme stále bude môcť z ekonomickej stránky dovoliť. Presnejšie, bude môcť pokračovať v dráždivej rétorike. A nielen v tej.
Kým totiž prvá rezolúcia zmrazovala účty niekoľkým subjektom nadviazaným na jadrový a raketový program, nové sankcie by tento menoslov jednotlivcov a firiem mali rozšíriť, spolu so zákazom vývozu zbraní. Otázny je stále zákaz importu zbraní, ako aj zákaz udeľovania grantov a výhodných pôžičiek pre krajinu.
Otázny preto, že niektorí členovia Bezpečnostnej rady by neradi išli príliš proti svojim záujmom. A to je na tom to najproblematickejšie.
Slávka Boldocká, spolupracovníčka HN