Komentár HN: Tam, kde končí potlesk

Už by viac-menej malo byť jasné, že táto vláda má svoje hodiny spočítané: očakávaný odchod Pavla Ruska s jeho liberálnou eseročkou z koalície totiž neočakávane vyplavil na povrch všetky spodné prúdy, ktoré stabilitu vládneho establishmentu podmývali. Autonómne pôsobí vláda, autonómne parlament, nehovoriac o význame Koaličnej rady...
Aj preto sa vláda môže úplne spoľahnúť iba na svoje nariadenia, resp. ministerstvá na svoje vyhlášky. Premiér už nemá úplne v rukách osud svojej vlády, Mečiar svojej strany, pričom pomer síl medzi koalíciou a opozíciou sa mení podľa nálady poslancov, ktorí sa už nikomu nezodpovedajú. Toto nie je George Orwell, toto je koniec príbehu o podtatranskej reformnej šelme, ktorej postupne vypadávajú zuby. Situácia, ktorú nerámcuje viacero riešení, ale zdanlivo iba jediné východisko...
Predčasné voľby môžu predbežne pomôcť Smeru-SD, stabilizovať pozíciu SMK a KDH, oslabiť SDKÚ a ĽS-HZDS, a totálne zlikvidovať ANO. Fico teda môže rozdávať karty, Bugár s Hrušovským si môžu sadnúť za akýkoľvek stôl, Dzurinda koketovať s Mečiarom... a ten zviesť definitívny zápas s veteškovcami. Bez ohľadu na skutočnosť, že SMK a KDH sa dočasne vzdali návrhu na skrátenie volebného obdobia. Avizovaný dôvod sa síce nezmenil, ale kľúčovú rolu tu zatiaľ zohráva obava z nechcenej zodpovednosti za rozbitie vlády v očiach potenciálnych voličov...
Predčasné búchanie zátok šampanského v centrále Smeru-SD má pritom slabé miesta: Fico sa môže spoliehať na nálady verejnosti, ale nie na reálneho voliča (medzi znechutením a volebnou urnou je príliš dlhá cesta). Podľa prieskumov by mal síce dostať poverenie na zostavenie vládneho kabinetu, ale jeho rokovaciu pozíciu (a odhodlanie SMK a KDH) môže vážne nabúrať podceňovanie SDKÚ. Tá je prototypom vládnej strany, s ktorou síce spájame podozrenia z klientelizmu, no musíme s nimi spájať aj dôležitý podiel na presadzovaní systémových zmien. Nie každý je odkázaný na štát, nie každý si môže dovoliť iba "chlieb a mlieko", nie každému reformy uškodili. Sú to voliči istoty, nie vnútorne presvedčení, ale ich hlas sa ráta...
Aj keby vládnu koalíciu spájala iba pragmatická snaha dovládnuť, ešte vždy je to viac ako to, čo spája opozíciu: parlamentné obštrukcie, ktoré sú bezradným priznaním neprekonateľných programových a osobných rozporov. To však nie je alternatíva, ale zárodok rovnakej parlamentnej krízy. Aj preto s nimi musíme pravdepodobne ešte rok vydržať. Bez potlesku, ale bez iného východiska...