Predsedníctvo Británie v Európskej únii sa končí rozpočtovým kompromisom, z ktorého budú mať najväčší prospech noví členovia zo strednej a východnej Európy. Napriek tomu zostane v pamäti tiež ako predsedníctvo úpadku lásky medzi nimi a Londýnom.
Pred šiestimi mesiacmi, na začiatku predsedníctva únie, sa zdalo, že Tony Blair má v ruke všetky karty, aby dosiahol svoj cieľ: obsadiť uvoľnenú vodcovskú úlohu, a tak mimochodom získať na svoju stranu nováčikov v únii.
Francúzsko v tom čase samo seba marginalizovalo, keď v referende odmietlo európsku ústavnú zmluvu. Túto skvelú pascu Jacquesovi Chirackovi nastražil Tony Blair, keď sľúbil referendum na rovnakú tému vo svojej krajine. Prinútil ho, aby ho nasledoval. Len čo Francúzi zmluvu odmietli, britský premiér sa už svojím sľubom necítil viazaný. V rovnakom čase sa Nemecko sústredilo na svoje vnútorné priority, predovšetkým predčasné parlamentné voľby, kampaň ktorých prebiehala v zložitom ekonomickom a sociálnom kontexte.
Blair 23. júla vo vystúpení v Európskom parlamente kombinoval výklad svojho európskeho presvedčenia a reformistický program nasmerovaný do 21. storočia. Prejav v "novej Európe" privítali ako jediný prijateľný liek na krízu: Európa mala plán B odmietnutia európskej ústavnej zmluvy. Tým bol plán Blair.
Príťažlivosť britského vodcovstva bola iba produktom okolností leta 2005. Zrodila sa v kontexte nedôvery nových členov únie voči francúzsko-nemeckému páru, zadretému motoru Európy. Ten nebol skúpy na pokarhanie za prehnaný atlantizmus v čase irackej krízy, proti ktorému sa stavala os Paríž -- Berlín -- Moskva. Svojvoľne zaobchádzal s paktom menovej stability, ktorý sám vynašiel.
Východoeurópania ľahšie prijímali blairistickú víziu Európy, ktorá sa usiluje modernizovať (Lisabonská agenda), má geopolitickú ambíciu, ilustráciou, ktorej je terajšie a budúce rozšírenie únie. Európa sa nemá stať "superštátom", ale "superveľmocou", povedal Blair. Na Konvente, ktorý pripravoval európsku ústavnú zmluvu, terajší nováčikovia, počnúc Poľskom, zastávali britské pozície a odmietali akýkoľvek pokrok európskej integrácie v sociálnej a fiškálnej oblasti. Rovnako, ako v roku 1989 Lady Thatcherová pre mnohých ľudí na východe stelesňovala alternatívnu víziu ku komunistickému etatizmu, tak Tony Blair o pätnásť rokov neskôr v očiach nováčikov únie stelesňoval nový a menej zväzujúci prístup k Európe, posilnený jeho ekonomickým a politickým úspechom.
Ako si v takom prípade vysvetliť obrat, ktorého sme práve boli svedkami? Predovšetkým riskantnou a politicky zúženou stratégiou Tonyho Blaira. Uchovať britský rabat, reformovať spoločnú poľnohospodársku politiku a obmedziť rozpočet únie, čo znamenalo trestať nováčikov, znamenalo voliť stratégiu neúspechu a oddeliť sa od Východoeurópanov.
Tým všetkým britský premiér zároveň pomohol zblížiť Francúzsko a Poľsko. To bol vzhľadom na zatrpknuté vzťahy týchto dvoch krajín počas posledného desaťročia nepochybne obdivuhodný výkon.
Treba povedať, že novým spojencom Francúzska je nacionalistická a euroskeptická vláda. Poľská vláda ani nie je reprezentatívna pre "východný blok", vyšehradskú skupinu, ktorú sa Tony Blair snažil 1. decembra pred summitom presvedčovať v Budapešti.
Česi a Slováci boli napokon ochotní prijať britské návrhy, ak sa zmiernia podmienky čerpania zo štrukturálnych fondov. Chceli dohodu už teraz, ešte pred blížiacimi sa voľbami v obidvoch krajinách. Maďari prijali pozíciu na polceste medzi poľskou neústupnosťou a českou ústretovosťou. Všetci dostali ekvivalent Marshallovho plánu pre východnú Európu. No nezdá sa, že by niekto z nich prekypoval vďačnosťou.
Aká je bilancia po polroku britského predsedníctva? Kvôli niekoľkým miliardám eur Tony Blair stratil, čo len mohol: Za nižší rabat ho britské médiá nechajú draho platiť, Francúzsko si svojou obranou "solidarity" s novými členmi únie uchovalo spoločnú poľnohospodársku politiku. A na východe Európy sa podpora jeho hypotetickému európskemu vodcovstvu vyparila.
Autor je riaditeľ výskumu strediska CERI v Paríži.