Pápež Benedikt XVI. napriek rôznorodým protestom a komplikáciám, ktoré si spôsobil svojím nešťastným výrokom na adresu islamu v Regensburgu, dokazuje návštevou v Turecku svoju odvahu a ochotu pokračovať v dialógu či už s pravoslávnou ortodoxiou, ale aj islamským svetom.
Benedikt XVI. pokračuje v tom, čo sa v novoveku fakticky začalo na prelomovom II. vatikánskom koncile v rokoch 1962 - 1965.
Prvé kroky zmierenia
Ešte v nedávnych rokoch pontifikátu Pavla VI. či Jána Pavla II. vatikánska diplomacia v Rusku, na Blízkom či Strednom východe sa sústreďovala najmä na obnovenie korektných vzťahov s pravoslávnou ortodoxiou a aj s judaizmom. Komunikácia s islamským svetom bola minimálna. Počas návštev Pavla VI. v roku 1967 a Jána Pavla II. v roku 1979 v Istanbule, keď nebolo slychu a vidu po svetovom terorizme Al Kajdy, sa obidvaja pontifikovia mohli naozaj sústrediť na tému ekumény.
Benedikt XVI. prišiel do Turecka po teroristických útokoch z 11. septembra 2001, po vojne v Afganistane, počas vojny v Iraku, po terore v Madride, Londýne, teda po tom, čo sa prihlásil islamský revanšizmus voči Západu. Prišiel v čase ďalšej vlny animozity (niekedy až nenávisti) kresťanského sveta voči islamu.
Talianski špecialisti na Vatikán dávajú veľké šance Benediktovi XVI. a myšlienke zmierenia s islamom. Andrea Tornielli v denníku Il Giornale napísal, že ak pápež zajtra vstúpi do Modrej mešity v Istanbule, tak toto gesto bude hodné viac než "mnoho tisíc slov adresovaných moslimom na celom svete".
Od schizmy k ekuméne
Na prvom mieste však hlava katolíckej cirkvi chce pokračovať v ekumenickom dialógu s pravoslávnou gréckou ortodoxiou. Instanbul (Carihrad a dávnejšie Konstantinopol) je totiž sídlom jedného z historických kresťanských patriarchátov. Schizma medzi východným a západným kresťanstvom sa začala, formálne, práve v tomto meste, v chráme Hagia Sophia. V roku 1054 vyslanci pápeža Leva IX. (mimochodom - bol to bratranec nemeckého cisára) odovzdali patriarchovi urážlivý list od pápeža. Obsah - Rím je matkou (cirkvi) a Konstantinopol iba skazenou dcérou... cirkev, ktorá sa odkloní od názoru Ríma, je zhlukom kacírov, rozkolníkov a zborom satanovým... - iba dokresľuje hĺbku nevraživosti vtedajšieho rímskeho biskupa a patriarchu Západu voči kolegovi v Konstantinopole. Navyše legáti dielo skazy dokončili bezprecedentným činom - po tom, čo ich patriarcha exkomunikoval z cirkvi, tak oni urobili to isté a položili pápežskú bulu na najsvätejšie miesto - na hlavný oltár Hagie Sophie.
Fiasko krížových výprav
Katastrofa schizmy sa prehĺbila o pol druha storočia neskôr, keď križiaci dobyli Konstantinopol a vyrabovali ho. Skompromitovali tak navždy prvotnú ideu križiackych výprav - oslobodenie Kristovho hrobu z područia islamu. Odhalil sa tak ich pravý dôvod - boli pokusom o riešenie ekonomických a demografických problémov západnej Európy cestou koloniálnych výbojov.
Definitívna degradácia a pokorenie Byzantskej ríše a východnej ortodoxie však ešte len mali prísť.
Carihrad už iba žil v odlesku hasnúcej slávy. Turci vyhrávali na európskom kontinente jednu bitku za druhou a postupne likvidovali pravoslávne bašty. Ohrozenie východného kresťanstva spojilo pápežov s konstantinopolskými patriarchmi a na koncile vo Florencii (1439) došlo k uzavretiu únie. Všetko však už bolo stratené, navyše sa neskôr ukázalo, že Západ prelieva falošné slzy nad pravoslávnou Byzanciou. Ponuka pomoci z Ríma nebola úprimná a navyše bola vždy spájaná s uznaním primátu pápežov nad ostatnými patriarchátmi, čo bolo vždy totálne neprijateľné pre pravovernú ortodoxiu. Aj zoči-voči nepriateľovi, ktorý vyznával islam. Osmani zovreli Carihrad, posledné územie byzantskej ríše, do obruče a aj zrada benátskych kupcov totálne podlomila posledné šance na odvrátenie katastrofy.
Paradoxne, po dobytí Carihradu Turkami v roku 1453 vraj na jeho uliciach bolo počuť: "Radšej sultánov turban než pápežskú tiaru!"
V očakávaní gesta zmierenia
Benedikt XVI. stojí počas terajšej návštevy Turecka pred veľkou výzvou, ako rozšíriť cestu k naozajstnému prelomeniu nedôvery zo strany pravoslávnej ortodoxie. Jeho predchodcovia, Pavol VI. a Ján Pavol II., urobili maximum v rámci reálnych možností.
Vatikánska diplomacia si dáva dobrý pozor na načasovanie svojich gest. Vždy sa snažila nájsť vhodné časové priesečníky či historické konotácie. Podobne precízne asi načasovala aj cestu Benedikta XVI. do Turecka.
Pri podrobnejšom pohľade do historického kalendára nájdeme zaujímavý dátum: 27. novembra 1095 pápež Urban II. vo francúzskom Clermonte úplne nečakane vyzval na usporiadanie výpravy do Svätej zeme. Táto prvá križiacka výprava mala oslobodiť Kristov hrob spod islamskej okupácie. Urban II. sugestívnym a patetickým spôsobom opísal údajné príkoria, ktoré páchajú moslimovia na kresťanoch a bez problémov zmobilizoval rytierov, žoldnierov a prostý ľud.
Až neskôr sa však ukázalo, že vyslobodenie Božieho hrobu bola iba spektakulárna zámienka na zjednotenie vtedajšej Itálie pod pápežskú zvrchovanosť a dobytie tých východorímskych provincií, ktoré boli pod konstantinopolským patriarchom, úhlavným ideologickým nepriateľom rímskej kúrie.
Môžeme preto očakávať, že Benedikt XVI. a celá vatikánska diplomacia nepremeškajú tento časový priesečník a počas návštevy Istanbulu, kedysi nazývaného aj druhý Rím, ešte viac rozšíria cestu zblíženia medzi gréckou ortodoxiou a rímskokatolíckou cirkvou.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz