Jedným z našich najväčších želaní je dlho žiť. Lekársky a hospodársky rozvoj prinášajú nádej, že sa nám táto túžba splní. Niektorí vedci tvrdia, že priemerná dĺžka ľudského života by do polovice storočia mohla byť 90 alebo aj viac rokov. Čo sa stane, ak sa nám toto želanie splní? Čo získame dlhým životom, ak si nebudeme môcť zachovať životnú úroveň?
Zásadný problém vytvárania plánov vzhľadom na predĺženie dĺžky života je, že nevieme, či sa to stane. Priemerná dĺžka života v polovici storočia môže byť iba 80 rokov -- zhruba na dnešnej úrovni vo vyspelých krajinách -- ak rozvoj lekárstva nebude uspokojujúci alebo ho vyvážia nové hrozby či riziká. Ak urobíme určité opatrenia vzhľadom na dlhé životy, ktoré nakoniec zostanú kratšie, premrháme množstvo cenných ekonomických zdrojov. Ak sa nepripravíme dostatočne na životy, ktoré budú dlhé, veľa starších ľudí bude odsúdených na chudobu.
Od dĺžky života závisí celý smer hospodárstva krajiny. Veľký počet starších ľudí by znamenal množstvo záujemcov o bývanie v určitých lokalitách, ktorí by vyhľadávali určité typy obytných priestorov a využívali určité druhy služieb. Typy firiem, ktoré sa uchytia, budovy, ktoré sa budú stavať, výskum a vývoj, ktoré budú potrebné, to všetko závisí od demografického vývoja dopytu.
Platí to aj pre globálne hospodárstvo. Jeremy Siegel vo svojej knihe The Future for Investors tvrdí, že rozdiely v dĺžke života medzi jednotlivými krajinami budú vo vzájomnom vzťahu s rozdielmi v hladine hnuteľností a stanú sa tak zásadným činiteľom ekonomických vzťahov medzi štátmi. Dĺžka života môže podstatným spôsobom motivovať obchodné toky: krajiny očakávajúce v budúcnosti relatívne veľký počet starších ľudí by mali dnes hospodáriť so zvyškami a s deficitmi až neskôr.
Dôchodcovia potrebujú doživotné dôchodky -- zmluvy, ktoré im zaručia stabilný príjem na celý čas života -- ktoré ich poistia proti riziku prežiť vlastné bohatstvo. Keby neexistovalo riziko dlhovekosti -- keby bola spoľahlivo známa pravdepodobnosť smrti v tom-ktorom veku v budúcnosti -- potom by dôchodkové fondy mohli ľahko ponúkať doživotné dôchodky veľkému počtu ľudí tak, že by ich majetok investovali do dlhopisov s rôznou splatnosťou, aby každý rok vyplatili presne toľko, koľko bude treba.
To penzijné fondy nemôžu urobiť, pretože by riskovali, že nebudú mať peniaze, ak sa ukáže, že ľudia žijú v priemere dlhšie, ako sa očakávalo. Pri ľuďoch, ktorí idú do dôchodku v 60 rokoch, je obrovský rozdiel medzi životom do 80 alebo 90 rokov: v druhom prípade by fond musel vyplácať dávky o 50 percent dlhšie. Súkromné spoločnosti preto neponúkajú doživotné dôchodky v atraktívnych cenových reláciách, lebo ak nie sú výrazne prekapitalizované, nemôžu si byť uvážlivo isté, že dokážu dodržať sľuby.
Našťastie, rizikám dlhovekosti sa začínajú venovať finančné trhy. Európska investičná banka (EIB) v spolupráci so súkromnou bankou BNP Paribas, oznámila v novembri 2004, že vydá prvý dlhodobý dlhopis dlhovekosti. Dlhopisy s dvadsaťpäťročnou splatnosťou budú vyplácať ročný obnos vo výške 50 miliónov libier krát percento Angličanov a Velšanov mužského pohlavia, ktorí v roku 2003 dosiahli 65 rokov a ktorí v danom roku žijú (predmet drobného oneskorenia dát). Ak napríklad po desiatich rokoch od vydania dlhopisov bude stále žiť 80 percent danej populácie, na dlhopisoch sa vyplatí 40 miliónov libier. Ak po dvadsiatich rokoch bude žiť len 40 percent zarátaných mužov, vyplatí sa 20 miliónov libier.
Banka BNP Paribas dúfala, že si dlhopisy rozoberú britské penzijné fondy, ale emisia sa doposiaľ plne neupísala. Väčšina potenciálnych zákazníkov sa pomaly rozhoduje, lebo členovia správnych rád, manažéri fondov, poradcovia a sponzori zamestnancov sa musia zžiť s tým, že táto nová koncepcia je v súlade s ich zvereneckými povinnosťami. Nie je jasné, či EIB dokáže získať od zabezpečovateľov ďalšiu pomoc s riadením rizík, ktoré preberá vydaním takých dlhopisov, lebo zabezpečovatelia zatiaľ nevedia, ako by dané riziká mohli plne zabezpečiť.
Pomalý nástup dlhopisov dlhovekosti nakoniec reflektuje zásadnú otázku: môžeme naozaj obmedziť dosahy rizika dĺžky života? Ak sú všetci poznamenaní rizikom dlhovekosti rovnako, potom bez ohľadu na cenu dlhopisov dlhovekosti by všetci mali chcieť byť logicky na tej istej strane zmluvy -- všetci zákazníci pri jednej cene, všetci emitenti pri inej cene. Ak neexistuje rozdiel, neexistuje trh.
V skutočnosti nás všetkých riziko dlhovekosti nepostihuje rovnako. Životné poisťovne, výrobcovia liekov, firmy poskytujúce služby pre seniorov a investori do realít pre dôchodcov by z predĺženia dĺžky života mali prospech, kým programy dávkovo definovaných dôchodkov a poskytovatelia doživotných dôchodkov by tratili. Menej bohatých jedincov dlhovekosť ohrozuje menej ako tých, pre ktorých žiť dlhý život znamená predovšetkým prenechať svojim deťom menšie dedičstvo. Štáty s vyššou pôrodnosťou sú zhruba v budúcom polstoročí vystavené riziku dlhovekosti menej ako štáty s nízkou pôrodnosťou.
Preto potrebujeme veľký a likvidný trh s rizikom dlhovekosti, aby sa tieto rôzne skupiny mohli o svoje riziká vzájomne podeliť. Vytvorenie takého trhu je v skutočnosti najdôležitejším krokom, ktorý môžeme urobiť pri riešení rizika dlhovekosti, lebo práve tak by sme dokázali zistiť jeho skutočnú cenu, čo by nám dalo možnosť urobiť efektívnejšie množstvo obchodných rozhodnutí vo vzťahu k dĺžke života.
Správanie sa cien dlhopisov dlhovekosti nemá v podstate žiadnu históriu. Takže objavenie kupujúcich a predávajúcich a cien, ktoré vyjasnia trh, si vyžiada určitý čas. Dlhopisy dlhovekosti, aj keď dnes len experimentálne, budú nakoniec pre svetové hospodárstvo životne dôležité.
Autor je profesor ekonómie na Yalovej univerzite a riadi spoločnosť Macro Securities Research.
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project-syndicate.org