Dlhodobé rezortné plány či koncepcie sa u nás neplnia. Hoci na nich pracujú armády ministerských úradníkov a poradcov, rokuje o nich vláda či parlament, ich obsah postupne bledne. Plnenie sa dôsledne nesleduje, tobôž aby sa vyvodzovali dôsledky za ich nedodržiavanie. Načo potom sú tieto dokumenty?
Vo vodohospodárstve máme niekoľko dlhodobých zámerov. Nových aj starších. Jeden, a nie bezvýznamný, hovorí, že do roku 2010 by sa malo u nás investovať do preventívnych protipovodňových opatrení vyše 20 miliárd korún. Ale kedy? Až potom, keď prekvapí povodeň? A nebolo ich už dosť? Priniesli milairdové škody, hoci je jasné, že nie všetko a všade sa dá pred vodou chrániť. Nebyť eurofondov, už dávno je naša protipovodňová ochrana zdrapom papiera. V štátnych rozpočtoch sa peniaze na prevenciu v sľubovanom množstve nenašli. Len za roky 2004 a 2005 štát nedal podľa vodohospodárov na odstraňovanie už vzniknutých povodňových škôd viac ako 450 miliónov korún. Hoci táto povinnosť vyplýva z viacerých zákonov.
Možno potom veriť inej koncepcii, hoci úplne novej -- vodohospodárskej politike do roku 2015? V stredu ju prijala vláda. V nej, ako aj v ďalších odsúhlasených plánoch rozvoja verejných vodovodov a kanalizácií sa tvrdí, že pri budovaní týchto vodárenských systémov sa preinvestuje za desať rokov takmer 150 miliárd korún.
Každá domácnosť by mala mať konečne napríklad pitnú vodu. Dnes ju nemá viac ako desatina obyvateľov Slovenska. Veď aj umývať a variť treba v čistej. A potom to aj spláchnuť. Ale tak, aby to nešlo susedovi do studne. Dobré zámery sa bijú so skutočnosťou už teraz. Mnohí obyvatelia našich obcí sa nových vodovodov nevedia dočkať. Iným sú -- na prekvapenie -- celkom ľahostajné. Naozaj to však prekvapuje? Nový vodovod v obci nepochybne poteší. Mnohí ľudia však nemajú peniaze na vodovodné prípojky. Niekde stoja šesť až sedem tisíc, inde dva až trikrát viac. Šťastní to starostovia, ktorí ich môžu svojim obyvateľom zaplatiť z obecnej kasy.
Niektorí obyvatelia sa dokonca z verejných vodovodov už odpájajú. Opäť si inštalujú do svojej studne na dvore čerpadlo a ťahajú z nej špinu. Lebo podľa odhadu zdravotníkov, až osemdesiat percent domácich studní na Slovensku má zdravotne nevyhovujúcu vodu. A to len preto, aby neplatili vodné a stočné, ktoré sústavne rastie. O tomto probléme však koncepcie nehovoria.
Napokon, nereálnosť týchto plánov nepriamo pripúšťa aj ich tvorca -- rezort životného prostredia. Tvrdí, že ak by budúce vlády nenašli v štátnych rozpočtoch dostatok prostriedkov na tieto projekty, Slovensko by muselo otvoriť rokovania s úniou o predĺžení prechodného obdobia. Priznalo by, že do roku 2015 nie sme schopní zabezpečiť každej domácnosti napojenie väčšiny na kanalizáciu a čistiarne a zdravú pitnú vodu. Ak by sa miliardy aj našli, niektorí odborníci si myslia, že ekonomika nedokáže naplánované peniaze na tieto stavby minúť. Problém vidia v technickej realizácii projektov a môžu chýbať aj stavebné kapacity. Lebo postaviť napríklad čističku odpadových vôd nie je len tak.
Toto všetko však nie je len zodpovednosť vodárenských spoločností či obcí, ale predovšetkým štátu. Sú to jeho záväzky. Preto by mal viac dbať, aby spotreba vody v domácnostiach neklesla na hygienické minimum, ktoré je okolo 90 litrov vody na osobu a deň, k čomu sa už blížime. Aby naše obce nezapáchali z pokútneho vypúšťania splaškov. Zámery by sa preto mali plniť bez ohľadu na to, ktorá vláda ich prijala a ktorá ich bude plniť. Pravda, ťažšie je to vtedy, ak sú prijaté plány nereálne.
StoryEditor