Mladá komentátorka Hospodárskych novín, ktorá patrí medzi 1,4 milióna sporiteľov v II. dôchodkovom pilieri, si pred pár dňami posťažovala. Že úvahy nového premiéra vyrovnať 20-miliardovú sekeru Sociálnej poisťovne zmenou pomeru odvodov do I. a II. piliera "začínajú vytvárať nové obzory (mladých, ktorí začali šetriť v II. pilieri -- pozn. autora) o ich zaslúženom odpočinku. Vidia v nich svojich starých rodičov (ale so svojou tvárou), ktorí robia všetko možné i nemožné, aby ušetrili, alebo, správnejšie, vyžili. Fico proti reálnemu životu pod úroveň, ktorý prežívajú dnešní dôchodcovia, tvrdo bojuje. Je potom však nepochopiteľné, prečo rovnaký scenár píše pre dnešných mladých ľudí. Ak ho dopíše v tomto duchu, tak potom poriadne nahnevá (núka sa aj ostrejšie slovo...) 1,4 milióna sporiteľov v II. pilieri."
V článku, nadpísanom Dôstojný dôchodok, pán premiér, bojuje autorka o šancu na takýto dôchodok pre svoju generáciu -- dvadsiatnikov až štyridsiatnikov. Na zlepšenie situácie generácie súčasných dôchodcov evidentne rezignuje. A generácia rodičov -- päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov, ktorí majú do dôchodku ešte ďaleko, ale do II. piliera sa im už vstúpiť neoplatí -- autorku článku už z hľadiska ich šance na dôstojný dôchodok vôbec nezaujíma. A nie je ich oveľa menej ako tých 1,4 milióna, ktorí si začali sporiť v II. pilieri.
Nekonštatujem to kvôli tomu, aby som autorke článku vstupoval do svedomia, lebo obhajuje oprávnený záujem svojej generácie. Ide mi o čosi podstatnejšie. Článok nechtiac opisuje generačný konflikt, ktorý je vedľajším produktom (zrejme tiež nechceným) reformy dôchodkového poistenia. Tento konflikt nespôsobil R. Fico, ktorý si všimol aj reálnu životnú situáciu súčasných poberateľov dôchodkov a hroziacu nesolventnosť I. piliera už o málo rokov a hľadá cestu, ako tejto nesolventnosti, ktorá by ohrozila vyplácanie dôchodkov súčasným dôchodcom a tým, ktorí sa nimi o pár rokov stanú, zabrániť. Odborníci, ku ktorým sa nerátam, sa môžu sporiť, či prerozdelenie výšky odvodov do I. a II. piliera je jediná správna cesta. Aj laikovi, ktorý uvažuje z hľadiska medzigeneračnej solidarity, musí byť zrejmé, že deficit v sociálnej poisťovni je reálny a môže tvrdo dopadnúť na státisíce ľudí. Kvalita života súčasných dôchodcov a tých, ktorí sa nimi čoskoro stanú, má presne takú hodnotu a politický význam ako kvalita života tých, ktorí sa dôchodcami stanú až o 30 či 40 rokov. Táto zásada sa mala zohľadniť už pri koncipovaní dôchodkovej reformy, ktorú pripravila predchádzajúca vláda a ktorú predchádzajúca opozícia kritizovala a pripomienkovala.
Množstvo nespravodlivostí, ktoré sa majú odstraňovať prepočítavaním státisícov penzií, ako aj deficit v I. pilieri a prepukajúci medzigeneračný konflikt sú dôkazom, že predchádzajúca vláda pristupovala k dôchodkovej reforme s ideologickými okuliarmi, nezohľadňovala rovnako záujmy všetkých generácií, podcenila otázku reálnosti finančných tokov smerujúcich do I. piliera, príliš sa spoliehajúc na privatizáciu a jednostranne uprednostnila záujmy dôchodkových správcovských spoločností. A najmä, nehľadala konsenzus ani v parlamente, ani v spoločnosti. Pritom taká zásadná reforma, akou je reforma dôchodkového poistenia, týkajúca sa všetkých skupín obyvateľstva a upravujúca vzťahy a životné podmienky ľudí na dlhé desaťročia dopredu, sa mala robiť konsenzuálne. Aby každej novej vláde nevznikalo morálne právo robiť zásadné zmeny v penzijnom systéme argumentujúc -- keď sme boli v opozícii, ignorovali ste všetky naše návrhy a pripomienky.
Preto sa prihováram za maximálne možný politický konsenzus aj pri revízii reformy, opierajúc sa o diskusie odborníkov. A upozorňujem na potrebu uplatniť medzigeneračnú solidaritu. Aj s nami, ktorí máme aj žijúcich rodičov, aj dospelé deti a ešte si musíme nejakých tých 10 -- 15 rokov odpracovať, kým pôjdeme do dôchodku. Tiež ho chceme mať dôstojný, hoci do II. piliera pre nás nemalo zmysel vstupovať.
Autor pôsobí na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity.