Privatizácia sa skončila, zabudnime

Skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Toto konštatovala Generálna prokuratúra SR o údajnom tunelovaní Nafty Gbely Vladimírom Poórom a firmou Arad. Prípad 300 miliónov, ktoré mali odtiecť z Nafty Gbely za fiktívne služby, sa pred súd nedostane. Právne je teda všetko v poriadku. Vecne a politicky nie.
Dobre by bolo pripomenúť si noc dlhých nožov, ako sa zvykne hovoriť rokovaniu parlamentu 3. a 4. novembra 1994. Koalícia HZDS -- SNS -- Združenie robotníkov Slovenska nielenže vymietla prezídium Fondu národného majetku, ale tým, že odobrala právomoc na privatizačné rozhodnutia vláde (vtedy ešte Moravčíkovej) a pririekla ich prezídiu FNM, stvorenému podľa svojho obrazu, vopred legalizovala nastávajúcu privatizáciu po slovensky. Prezídium mohlo posunúť majetok tomu, komu bola naklonená vtedajšia koaličná rada. Majetkové pohyby pripomínali 17. storočie po víťazstve protireformácie, keď sa majetok porazených českých a uhorských stavov rozdeľoval verným cisárovi. Lenže vtedy nikomu nenapadlo, aby volal po spoločenskej kontrole majetkových presunov. O štvrťtisícročie neskôr bola táto požiadavka namieste -- rozdeľoval sa spoločenský majetok. Potlačila sa hlavná myšlienka privatizácie (efektívne hospodárenie) a postranný efekt (zbohatnutie vyvolenej skupiny občanov) sa stal hlavný. Predávalo sa aj za menej ako dvojročný zisk. Málo bol platný nález Ústavného súdu, že presun privatizačných kompetencií z vlády bol protiústavný -- narážal na iné ústavné práva: právo na súkromné vlastníctvo, ktoré bolo nadobudnuté v dobrej vôli a najmä na praktické problémy vykonania.
Prvá Dzurindova vláda bola na rozpakoch. Ukazovali sa dve cesty. Prijať výnimočné opatrenia, ktorými by sa zrušili divoké privatizácie z rokov 1995 -- 1998. Silu prijímať ústavné zákony alebo meniť ústavu nová koalícia mala. (Niečo podobné nová nová ukrajinská vláda a parlament.) Bol by to akt spravodlivosti, ale siahanie do ústavy a majetkových práv nie je bežná vec. Nasledovalo by mnoho nejasností, súdnych sporov, zanedbávanie majetku, zastavenie investícií.
Vláda zvolila druhú možnosť -- konzervatívnu cestu - miernu a čiastočnú deprivatizáciu v medziach zákona. Prístup bol diferencovaný -- pri Slovnafte ako prosperujúcej firme sa štát uspokojil s náhradou desiatich percent akcií, pri krachujúcich (VSŽ) sa pokúsil ovládnuť ich cez záväzky. Pri desiatkach podnikov spochybňoval legitimitu nadobudnutia majetku, pri niektorých Fond národného majetku jednostranne odstúpil od zmluvy (aj Nafta Gbely). Aj keď zmierlivú cestu možno najmä z morálneho, ale i ekonomického hľadiska spochybniť, mala svoj zmysel. Slovnaft majitelia viedli inak, ako VSŽ. Ich peniaze nešli do španielskych sídiel, do Sparty Praha, ale bez štátnej záruky investovali päť miliárd do projektu EFPA, priemerné zárobky (bez manažmentu) vyše dvakrát prekročili slovenský priemer. Na konsolidáciu VSŽ musel štát vynaložiť dodatočné zdroje.
Veľké a stredné podniky privatizované v rokoch 1995 -- 1998 niektorí majitelia neschopnosťou a hýrivosťou priviedli na mizinu, niektoré k privatizovaný majetok zveľadili, inde stagnovali. Ale prakticky všetky sú už v rukách zahraničných spoločností. Keby sme sa vyhli medzistupňu "slovenskej kapitálotvornej vrstvy", štát by získal miliardy z rozdielov medzi cenami, za ktoré predával a za ktoré predávali noví slovenskí majitelia. To sa však považuje za hlbokú minulosť nehodnú úvah. Prítomnosť vyhovuje.