V článku sa píše, že z 15 miliárd predpokladaných dodatočných daňových príjmov by takmer polovica mala pochádzať z výnosov daní z minulých rokov. To je hlavné pozitívum. Za hlavné negatívum bol označený predpoklad výpadku piatich miliárd DPH k 31. decembru 2005. Na problém chcem zareagovať v kvalitatívne inej súvislosti.
Každá akcia má svoju reakciu. Vidieť to pri všetkých reformných procesoch, najmä ak nastanú niektoré systémovo vážne zásahy do finančných tokov. Takouto reakciou na Slovensku je, že niektoré podnikateľské daňové subjekty si vynucujú úverovanie na úkor daňových úradov. Finančné pravidlo možnosti obratu peňazí bezúročne je príliš veľkým lákadlom. Lepším pravidlom ako brať ohľad na štát sa z pohľadu firemnej stratégie javí -- konsolidovať všetky financie na podnikanie alebo osobnú potrebu práve na úkor štátu.
Vstupu SR do EÚ predchádzal dlhý proces zbližovania právnych noriem, daňové nevynímajúc. Slovensko prikročilo aj k systémovému kroku na podporu tzv. humanizácie daňového konania. Spočíva v tom, že zákonom č. 609/2003 Z. z. -- t. j. ďalšou novelou zákona číslo 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sa s účinnosťou od 1. januára 2004 zaviedol tzv. odkladný účinok daňovej povinnosti.
V SR v minulosti neexistoval odkladný účinok platenia daní. V praxi to znamenalo, že ak napríklad za roky 1990 -- 2003 nesúhlasil daňový subjekt so záverom daňovej kontroly, mohol síce podať odvolanie, ale musel rozhodnutie o platobnom výmere v určenej lehote naplniť, t. j. daň zaplatiť. Kým čakal na výsledok odvolacieho konania alebo na výsledok súdu (ak pristúpil aj k žalobe), tak peniaze určené na dodatočný dorub dane (oprava správnosti daňovej povinnosti po kontrole) mal k dispozícii štát. (Pravda, ak to daňový subjekt v lehote zaplatil a neriskoval penalizáciu.) Platilo tu pravidlo starej známej vojenskej logiky, že rozkaz bolo treba najprv vykonať a splniť (aj keby bol akokoľvek nezmyselný!) a až potom sa bolo možné ísť sťažovať na jeho nekvalitu.
Od 1. januára 2004 sa pri daňovom spore počká na jeho výsledok (doručenie rozhodnutia o odvolaní) a až potom sa daň zaplatí. Tento posun je rozhodne v prospech daňových subjektov a podnikateľov tejto krajiny. Na druhej strane treba vidieť aj odvrátenú stranu. Veľká časť daňových subjektov najmä zo strany podnikateľov začala automaticky podávať odvolanie aj vo veciach, kde evidentne pochybili a nevypočítali daň správne. Konajú tak s jediným cieľom -- nechať sa čo najdlhšie úverovať na úkor daňového úradu (štátu) a dorub dane zaplatiť v čo najneskoršom nepenalizovanom termíne.
Je to neetické (ale nie protiprávne) konanie voči štátu -- t. j. voči celej spoločnosti, voči všetkým daňovým poplatníkom krajiny. Dokazovať každý takýto prípad je nesporne problematické, lebo kontrolovaný daňový subjekt vždy môže povedať, že má opačný názor ako kontrolujúci daňový orgán. Pritom efektívnym arbitrom tu môže byť najskôr až odvolací orgán a potom súd.
Priemerné ročné dohľadania daňových únikov na základe zistení daňovej kontroly za roky 2000 -- 2005 hovoria približne o šiestich miliardách korún ročne. Z toho asi päť miliárd tvorí daň, zvyšok sankcie. Z takto dorubenej dane sa do rozpočtu ročne v podobe skutočne zaplateného odvodu dostáva asi jedna miliarda korún v priemere (v skutočnosti je to viac -- ak sa započítajú aj kontrolou zachránené a nevyplatené odhalené neoprávnené žiadosti o vyplatenie vratiek nadmerných odpočtov DPH). Jeden z dôvodov nepomeru medzi relatívne nízkym zaplatením dane oproti vyčísleným výmerom daňovej kontroly je aj časový nesúlad medzi dorubom dane a konaním okolo daňového sporu, zvyčajne je to niekoľko mesiacov.
Sme svedkami špekulačného úmyslu niektorých daňových subjektov úverovať sa na úkor štátnych financií. Je to jeden zo zjavných príkladov antagonizmu záujmov štátneho a privátneho sektora.
Na druhej strane je tu významný systémový krok odkladného účinku daní, hoci daňovým orgánom to skomplikovalo prácu.
Autor je námestníkom generálnej riaditeľky Daňového riaditeľstva SR