Má mať daň z príjmu jednotnú sadzbu alebo viac sadzieb, ktoré sa menia podľa výšky platu?
Francúzske parfumy, švajčiarske hodinky a ruský kaviár by mali mať nižšiu DPH ako chlieb, mäso a mlieko. V praxi by, samozrejme, každá vláda, ktorá by sa pokúsila Ramseyove pravidlo uviesť do platnosti, zaplnila ulice a námestie rozhorčenými demonštrantmi. Ramseyove pravidlo malo predsa len určitý praktický vplyv: rôzne "dane z luxusu" a podobné hlúposti vyšli z módy.
Problematika optimálnej štruktúry daní z príjmu fyzických osôb je zaujímavejšia a oveľa zložitejšia. Vývoj ekonómie vydláždili mnohé bludné balvany. Napríklad John Maynard Keynes si myslel, že v období hospodárskej konjunktúry porastú mzdy. Čím viac pracujúcich sa dostane do vyšších daňových pásiem, tým viac sa zníži agregátny dopyt a zamedzí sa prehriatie ekonomiky. Potom klesnú mzdy späť na pôvodnú úroveň, takže daňová záťaž automaticky klesne.
Na papieri fungovala táto teória vynikajúco. V praxi urobila z Británie -- bývalej veľmoci -- v priebehu 50. a 60. rokov ekonomiku druhoradého významu. Prepad nebol len v dôsledku vysokej daňovej záťaže, ale aj kvôli deformačným efektom progresívnych daní na ekonomiku.
O aké deformácie ide? Aj trh práce rozlišuje bežný a "luxusný" tovar. Do druhej skupiny patrí profesia vyžadujúca talent, vzdelanie a skúsenosti. Samozrejme, ide o dobre platené miesta (kvalifikovaných vedcov pracujúcich v štátnych výskumných ústavoch nerátame; v rámci teoretického modelu predpokladáme len mzdy určované trhom). Špičkový softvérový inžinier alebo biotechnologický výskumník si môže zarobiť stonásobný plat robotníka pri montážnom páse. V ekonomike s progresívnymi daňovými sadzbami sa dopyt po znalostne náročných profesiách umelo tlmí. Jej rastový potenciál je teda nižší.
Otázka je: aká má byť optimálna štruktúra sadzieb daní z príjmu, aby sa trh práce deformoval čo najmenej. Tejto otázke venuje prelomovú prácu James Mirrlees z roku 1971. Mirrlees, nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku za rok 1996, prichádza po matematicky dosť náročnom odvodzovaní k záveru, že optimálna hraničná sadzba dane z príjmu by mala klesať s rastúcimi schopnosťami pracovnej sily. Ideálna by bola degresívna sadzba dane z príjmu v závislosti od schopností. Ale ako merať schopnosti? V konečnom dôsledku je jedinou prakticky prijateľnou metódou len výška mzdy.
Mnoho ekonómov na Mirrleesa nadviazalo. Niektorí (J. Seade, 1982) vyjadrili dokonca názor, že "optimálna daňová sadzba pre najproduktívnejších jedincov by mala byť nulová". Priaznivci znalostnej ekonomiky by sa mali k tomuto princípu nadšene hlásiť! Svet však nie je ideálny. Väčšina vlád by riskovala defenestráciu, keby mienila myšlienku nulovej sadzby uviesť do praxe. Ani degresívne daňové štruktúry bez nulovej najvyššej sadzby nie sú práve obvyklé. Jedinou známou výnimkou je švajčiarsky kantón Schaffhausen, ktorého daňová štruktúra je konštruovaná takmer presne podľa Mirrleesovho receptu.
Preto je najprijateľnejším kompromisom rovnako jednotná sadzba alias rovná daň. Z hľadiska modernej ekonomickej teórie nie je optimálna v porovnaní s degresívnou daňovou štruktúrou, má ale iné výhody: najmä administratívnu a výpočtovú jednoduchosť. Čo sa týka progresívnych daní, neexistuje seriózne ekonomické zdôvodnenie ich existencie. Je to len balast z minulého storočia.
Autor je analytikom PPF