Ponovembrové trvalky

Za šestnásť rokov od novembra 1989 sa na Slovensku mnohé zmenilo, ale v politických debatách je stále silná prevaha diletantizmu, fráz a tárania. Je až neuveriteľné, s akou naliehavosťou sa do nich znova vracajú témy, ktoré boli po novembri 1989 už veľakrát analyzované na rôznych verejných fórach. Ešte neuveriteľnejšie je, s akými argumentmi pri týchto, toľkokrát omieľaných témach, šermujú obe sporné strany.
Napríklad pri otázke privatizácie tzv. strategických podnikov. Ľavicoví politici teraz, rovnako ako vtedy, chcú zastaviť privatizáciu a tvrdia, že pravica robí politiku pre bohatých, alebo -- čo zvyknú zdôrazňovať s ešte väčším zhnusením -- pre zahraničných investorov. Politikov, ktorí vstúpili do pravicovej strany z presvedčenia o správnosti liberálnych ekonomických ideí, je u nás ako šafranu. Obranu tých ostatných možno zhustiť do sloganu "predaje strategických podnikov nás nútite zastaviť len preto, aby ste ich mohli režírovať vy, keď sa dostanete do vlády". Ani zmienka o tom, že biedou každého podniku kontrolovaného štátom je práve kvalita tej kontroly. Aj keby ľavicová vláda v akomsi duševnom osvietení do podnikových orgánov dosadila čestných odborníkov (čomu po doterajších skúsenostiach ťažko uveriť), aj tak sa dostanú do neriešiteľného schizofrénneho postavenia. Ako členovia podnikových orgánov by mali podporovať maximalizáciu jeho zisku, ako reprezentanti štátu by mali podľa ľavicového receptu brzdiť zvyšovanie cien. Cenový argument, ktorý ľavica v súvislosti s obranou pred predajom strategických podnikov podsúva svojim voličom, je falošný z dvoch dôvodov. Ľavicoví politici veľa hovoria o tom, ako chcú umravnením cenovej politiky strategických podnikov pomôcť chudobe, málo o tom, že im rovnako, ak nie viac, ide o pomoc svojim sponzorom -- veľkým odberateľom produkcie a služieb od strategických podnikov. Napokon -- umelé znižovanie cien sa po čase nutne prejaví v znížených možnostiach strategického podniku investovať do rozvoja a v dôsledku toho aj v neschopnosti podniku vyrovnať sa v budúcnosti svojim konkurentom na liberalizovanom trhu. To môže mať vplyv na degradáciu rodinného striebra na dýchavičnú mrcinu, ktorú bude musieť potom štát buď dotovať, predať za facku alebo zatvoriť.
Čarovné je aj volanie po morálke v politike. Problém je v tom, že pod morálkou si každý predstavuje niečo iné. Iné morálne normy má liberál, iné konzervatívec, iné feministka, iné ortodoxný katolík. Na začiatok by úplne stačilo, keby sa v politike menej táralo o morálke a viac sa robilo pre striktné dodržiavanie platných zákonov. Po modranskej cuperiáde sa hádam zvýši aj tlak verejnosti na razantné zúženie politickej imunity. Uzákonenie takejto normy by nepochybne odstránilo z politiky aj veľa ľudí so slabými argumentmi a silnými záujmami.