V názore publikovanom v HN (30. 4. 2007, Politik a novinári) som poukázala na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vo vzťahu politik -- novinári pri aplikácii článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (sloboda prejavu).
Predmetné súdne rozhodnutia akcentujú, že "sloboda tlače poskytuje verejnosti najlepší prostriedok na odhaľovanie a formovanie názorov na myšlienky a smerovanie jej politických vodcov. Osobitne dáva politikom príležitosť reagovať a konkretizovať to, čo je v centre pozornosti verejnej mienky. Týmto umožňuje každému účasť v slobodnej politickej diskusii, ktorá je príkladom koncepcie demokratickej spoločnosti" (napr. prípad Castells proti Španielsku). Potvrdený bol i princíp, že tlač je povinná rozširovať informácie a myšlienky o politických otázkach, hoci aj kontroverzných, čomu zodpovedá právo verejnosti dostávať o nich informácie (prípad Surek proti Turecku). Novinári pri publikovaní názorov a rozširovaní myšlienok o politických veciach musia však rešpektovať určitú hranicu. Rámcom sú kritériá, ktoré rozhodujú, či novinár je dôvodne obvinený z poškodenia povesti iného: závažnosť a šírka obvinení, ktoré novinár vzniesol, otázka, či predtým bol urobený primeraný prieskum, skutkový základ obvinenia, dobromyseľnosť novinára a rešpektovanie novinárskej etiky.
Tieto kritériá predstavujú "ihrisko", na ktorom sa posudzuje, či novinár rešpektoval určité hranice vo vzťahu k dobrej povesti politika, alebo došlo k porušeniu povinnosti politika, prípadne k porušeniu povinnosti a zodpovednosti pri výkone slobody vyjadrovania.
Známa je úvaha ESĽP, že tlač pri rozširovaní informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu má dôležitú úlohu "verejného strážneho psa" (prípad Thorgeison proti Islandu). Vycerené zuby tohto strážcu nesmú však byť krvavé a nesmie ísť o svojvoľný a zlomyseľný útok. Sloboda vyjadrovania sa nesmie stať povolením na rozsiahle urážanie, znevažujúce vyhlásenia a negatívne hodnotiace úsudky, ktoré nemajú nič spoločné s politickými otázkami.
V rámci diskusie o efektívnej a férovej aplikácii práva na slobodu prejavu možno podporiť návrh predsedu vlády SR Roberta Fica o možnosti politika na reakciu v médiách.
Fázový proces: právo na odpoveď -- právo na opravu -- možnosť domáhať sa svojho práva
žalobou na súde, je kontinuálny proces, ktorý by riešil niektoré problémy.
Stotožniť sa možno i s názorom, že úvahy o tom, či došlo k porušeniu práva na slobodu prejavu, by boli bezpredmetné, keby efektívne fungovali súdne konania bez zbytočných prieťahov.
Napriek tomu, že spory na ochranu osobnosti predstavujú marginálny podiel na celkovom počte napadnutých občianskoprávnych vecí na okresných súdoch, väčšina týchto vecí je reštančná, prevažne zo subjektívnych prieťahov zo strany príslušného sudcu (nečinnosť, nedostatočná príprava pojednávania, nesprávne skutkové a právne posúdenie veci). Odvolávať sa všeobecne na nedostatok sudcov, prípadne ich zaťaženosť v tejto agende, je nedôvodné a účelové.
Kardinálnou otázkou justičnej politiky v roku 2007 zostáva úloha čo najskôr zmeniť tento stav. Analýza súdnej činnosti za rok 2006, jej výsledky, musia konkretizovať najmä riadiacu prácu okresných a krajských funkcionárov súdov i kompetentných pracovníkov Ministerstva spravodlivosti SR na zabezpečenie ústavného práva občana (politika) na spravodlivé, verejné prejednanie jeho veci a v primeranej lehote. Inak bude stále platiť: neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť.
Darina Ličková, sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky