Obdivné slová, vyjadrované v minulých rokoch Číne za závratne tempo jej hospodárskeho rozvoja, v ostatnom čase adresujú aj Indii. Chválená býva nielen za vyše 8-percentné tempo rastu HDP, ale aj za demokratický politický systém a liberalizáciu ekonomiky. Tá pomohla asi 300 miliónom Indom vymaniť sa z chudoby a znásobiť počty príslušníkov strednej triedy. Ako sa však vodí zvyšným 800 miliónom obyvateľov krajiny, ktorá bude o štvrť storočia najľudnatejšou na Zemi?
Čo púta tento rok čoraz väčšiu pozornosť svetovej verejnosti, sú správy o množiacich sa prípadoch samovrážd indických roľníkov, ktorí si berú životy zo zúfalstva nad neschopnosťou splácať dlhy úžerníkom alebo bankám. Spôsoby, aké si volia na dobrovoľný odchod zo sveta, bývajú vizuálne dramatické, najmä ak sú to samoupálenia v nočnej tme alebo mučivé otravy deratizačnými jedmi či pesticídmi.
Presné počty týchto nešťastníkov nie sú spoľahlivo evidované, ale rádovo ide o tisíce ľudí ročne -- väčšinou otcov rodín. Zo zriedkavých prípadov sa začal formovať tento strašidelný trend asi pred desiatimi rokmi. V rozmeroch indickej federácie, ktorá je siedmou najrozľahlejšou krajinou planéty, sa všetky prípady samovrážd v odľahlých vidieckych oblastiach nedostanú ani do štatistík -- a ak, tak s otáznikmi nad motiváciou. Kolónka "rodinné problémy" neraz skrýva beznádej roľníkov, ktorí nedokázali splácať staré pôžičky a nové im už nikto neposkytol.
Na vidieku žije v Indii asi 700 miliónov ľudí a približne dve pätiny z nich živoria. Približne polovica z nich sa topí v dlhoch a prežíva len vďaka úverom od úžerníkov na nasledujúcu úrodu. Za svoje finančné služby stanovujú úroky vo výške 120 percent i viac ročne a máloktorý ich "klient" má reálnu nádej splatiť vôbec niekedy svoj kumulovaný dlh. Dlžníci sú prakticky doživotne pripútaní k svojmu "sahukarovi" (úžerníkovi), ktorý im nezriedka predáva hnojivá a semená, prípadne práva na čerpanie zavlažovacej vody.
Kým deregulácia indickej ekonomiky uvoľnila driemajúcu energiu veľkých i malých podnikateľov v priemysle a službách, jej prínos poľnohospodárstvu je menej jednoznačný. Otvorenie indických poľnohospodárskych trhov svetovej konkurencii zvýhodnilo domácich veľkoproducentov. Ústup centrálnej vlády a administratív jednotlivých štátov a územných celkov federácie od riadenia a dohľadu nad nákupom a predajom poľnohospodárskej produkcie otvoril priestor súkromným iniciatívam a veľkým korporáciám. Tie sa správajú logicky a predvídateľne, ale podľa chladných pravidiel maximalizovania ziskov, a nie želaní a potrieb drobných roľníkov.
Indické poľnohospodárstvo vytvára už asi len pätinu HDP a rastie iba minimálne. Pri jeho vyňatí zo štatistík by bolo stúpanie celkového HDP Indie oveľa impozantnejšie. Odporúčania väčšiny domácich a zahraničných technokratov sa zameriavajú na zvyšovanie efektívnosti a výkonnosti agrobiznisu ako celku. Ten si vystačí s niekoľkonásobne nižším počtom roľníkov, než koľko ich dnes ohýba chrbty na indických poliach.
India si ešte nepretrpela fázu masového vyľudňovania vidieka ako voľakedy vyspelý Západ. Prechádza ňou však Čína, kde centralizovaná vláda usilovne vytvára podmienky na otváranie miliónov pracovných príležitostí vo výrobných prevádzkach domácich a zahraničných producentov a v nadväzných službách. Kým Čína sa stáva výrobnou dielňou sveta, menej metodická India hospodársky bujnie, ale v chaose. Cena za takúto improvizáciu však začína byť príliš vysoká.
Autor je spolupracovníkom HN