Európa má tendenciu k pochybnostiam o sebe samej -- neraz až po hranicu záhuby. Pritom Európska únia ponúka najpresvedčivejší politický model, ako môžu v mieri nažívať aj národy kedysi vojnychtivé. Vnútorný trh tohto integračného zoskupenia je medzičasom najväčší na svete. A spoločná mena je jedinečným projektom, ktorý funguje napriek počiatočným kuvičím hlasom.
Avšak ak prídu problémy, Európania okamžite prejavujú sklony k pochmúrnym úvahám. Povedzme taliansky minister hospodárstva Tremonti už-už vidí výhonky nacionalistických nálad, ktoré vraj sú porovnateľné len s augustom 1914 -- teda s tou historickou epochou, keď sa európske národy s nadšením vrhli do ničivej vojny. A aj Norbert Walter, vrchný ekonóm známeho nemeckého finančného ústavu Deutsche Bank, vidí "katastrofy a neslobodu, ak zvíťazí protekcionizmus ako po roku 1914". Človeka z takých tvrdení až mrazí.
Ale čo sa vlastne stalo? V posledných týždňoch sa objavili prípady, keď sa európske vlády pokúsili zablokovať prevzatie domácich firiem zahraničnými. Varovné slová Európskej komisie a niektorých členských štátov EÚ -- trebárs Nemecka -- však Francúzov, Španielov ani Poliakov neodradili od podobných postojov.
V skutočnosti sa hrá o veľa: jednotný vnútorný trh únie vznikne len vtedy, ak vlády nebudú myslieť v národných, ale v európskych rámcoch. Európa bude schopná konkurencie na svetovom trhu len vtedy, keď pre rozhodovanie podnikových manažérov budú smerodajné nie politické, ale ekonomické okolnosti. Hospodárska súťaž bude skreslená, ak niektoré členské štáty odradia nových investorov. Európska komisia musí preto konať.
S rokom 1914 dnešná situácia nemá spoločného naozaj nič. Práve tak, ako sa dnes dá na stenu vymaľovávať nebezpečenstvo neoprotekcionizmu á la 1914, dá sa vytýčiť i antitéza. Obranné pokusy sú poslednými záchvevmi "milovníkov hraníc", ktorí v časoch globalizácie boj prehrali už dávnejšie.
Myšlienka vytvoriť jednotný vnútorný trhu zápasí s mnohými prekážkami. V dlhodobej perspektíve však napreduje, spiatočníci nemajú šancu, protekcionisti môžu tempo zjednocovania akurát tak spomaľovať.
Problém sa stáva politicky zaujímavým vtedy, keď sa náhle začne objavovať "štátny alebo verejný záujem", ktorý, pravda, je iný z prípadu na prípad či z krajiny na krajinu. Predchádzajúca nemecká vláda si zabezpečila právo výhrady v oblasti zbrojnej výroby. Francúzsko usilovne kŕmi domácich premiantov v energetickom sektore, ale na druhej strane bez problémov privatizuje celé odvetvie zásobovania vodou.
Výhrady toho-ktorého štátu sú pritom typické najmä v oblastiach, v ktorých spoločný vnútorný trh ešte vôbec neexistuje. Patrí medzi ne i energetika. V celej Európskej únii sa v medzinárodnom režime predáva len desať percent elektrickej energie, vyrobenej v EÚ.
Do správneho svetla sa neoprotekcionizmus dostane vtedy, ak sa naň pozrieme globálnym pohľadom. Nové finančné prúdy v epoche globalizácie čoraz častejšie vyvolávajú precedensy, s ktorých strávením majú problémy aj spoločnosti tradične naklonené slobodnému podnikaniu. Len si pripomeňme, že pred krátkym časom americkí politici zabránili predaju domácej ropnej firmy čínskemu záujemcovi a dôležitých námorných prístavov zase dubajskému.
Aj to bolo nezmyselné. Aj to treba kritizovať. Európska komisia potrebuje pomoc od tých štátov EÚ, ktoré vytváranie jednotného trhu nebrzdia. Obavy z novej vojny sú však zbytočné, podobne ako strach z premeny EÚ na obyčajný colný spolok.
V celej Európe i na celom svete sa nitky hospodárskych kontaktov preplietajú čoraz viac. A v tieni sporných prípadov, ktoré sa vlečú, sa celé tucty menia na skutočnosť. Celkom nenápadne. (gaf)
StoryEditor