K "mierovému" vzostupu Číny

Čína oznámila, že zvýšila výdavky na obranu o 12,6 percenta. Riaditeľ CIA Porter Goss potvrdil zhoršovanie vojenskej rovnováhy v Taiwanskom prielive. Prezident George W. Bush požiadal Európanov, aby nerušili svoje embargo na predaj zbraní do Číny. Napriek tomu čínski predáci hovoria o "mierovom vzostupe" Číny alebo najnovšie o jej "mierovom rozvoji".
Analytik John Mearsheimer z Chicagskej univerzity kategoricky vyhlásil, že v Číne nie je mierový vzostup možný a predpovedá, že Spojené štáty a Čína zrejme vstúpia do usilovného bezpečnostného súperenia so značným vojnovým potenciálom. Optimisti poukazujú na to, že Čína od 90. rokov uskutočňuje dobrú susedskú politiku, urovnala hraničné spory, hrá významnejšiu úlohu v medzinárodných inštitúciách a uvedomila si výhody mäkkej moci. Skeptici tvrdia, že Čína iba vyčkáva, až jej hospodárstvo položí základy pre budúcu hegemóniu.
Kto má pravdu? To sa ešte nejaký čas nedozvieme. Ale účastníci diskusie by mali pamätať na Thukydidovo varovanie spred vyše dvoch tisícok rokov, že presvedčenie o nevyhnutnosti konfliktu sa môže stať jednou z jeho hlavných príčin. Každá zo strán, presvedčená, že sa nevyhne vojne s protivníkom, robí uvážlivé vojenské prípravy, ktoré si druhá strana vysvetľuje ako potvrdenie svojich najhorších obáv.
Vzostup Číny je vlastne nesprávny výraz. Znovuobjavenie by bolo presnejšie, lebo čo sa týka rozlohy a historického vývoja, bola Ríša stredu vždy hlavnou mocnosťou východnej Ázie. Technicky a hospodársky bola Čína medzi rokmi 500 a 1500 svetovým premiantom (aj keď bez globálneho dosahu). Európa a Amerika ju predbehli až v posledných päťsto rokoch.
Ázijská rozvojová banka odhadla, že v roku 1820, na začiatku priemyselného veku, Ázia tvorila tri pätiny svetovej produkcie. Do roku 1940 podiel klesol na jednu pätinu napriek tomu, že Ázia bola domovom troch pätín svetovej populácie. Prudký hospodársky rast ju dnes vyniesol späť na dve pätiny svetového úhrnu. Banka predpokladá, že do roku 2025 by sa Ázia mohla vrátiť na svoju dominantnú pozíciu.
Ázia, samozrejme, zahŕňa Japonsko, Indiu, Kóreu a ďalšie krajiny, ale Čína bude hrať najpodstatnejšiu úlohu. Vysoké tempo ročného rastu v posledných desaťročiach dvadsiateho storočia -- 8 -- 9 percent -- strojnásobilo jej HDP.
Čínu ešte čaká dlhá cesta a na ceste má veľa prekážok. Hospodárstvo USA je asi dvakrát väčšie ako ekonomika Číny. Ak porastie tempom iba dve percentá ročne a rast čínskeho hospodárstva bude šesť percent, dosiahnu paritu po roku 2025. Ani tak by neboli rovnaké ekonomiky, čo sa týka skladby a sofistikovanosti. Čína by naďalej mala rozsiahly zaostalý vidiek a príjmy na osobu by sa s USA nevyrovnali možno až do roku 2075 (záleží na nástrojoch porovnania). Čína ani zďaleka nepredstavuje výzvu, akou bolo cisárske Nemecko, keď pred prvou svetovou vojnou prekonalo Britániu.
Navyše, jednoduchá projekcia trendov hospodárskeho rastu môže byť zavádzajúca. Štáty väčšinou zbierajú ľahko dosiahnuteľné plody, keď v raných fázach rozjazdu ekonomiky využívajú importované technológie. Keď hospodárstvo dosiahne vyššiu úroveň rozvoja, tempo rastu sa spravidla spomaľuje. Čínsku ekonomiku navyše poškodzujú neefektívne štátne podniky, chatrná finančná sústava a nedostatočná infraštruktúra.
Ekonomické projekcie dokáže zastaviť politika. Budovanie právneho poriadku a inštitúcií zabezpečujúcich politickú participáciu pokrivkáva za hospodárskym rastom. Narastajúca nerovnosť, rozsiahla vnútroštátna migrácia, nedostatočná sociálna záchranná sieť a korupcia by mohli viesť k politickej nestabilite. Experti sa obávajú nestability vyvolanej slabou, nie rastúcou Čínou.
Kým porastie čínska ekonomika, jej vojenská moc sa zrejme bude zväčšovať. Čína sa bude svojim susedom zdať nebezpečnejšia a bude komplikovať americké záväzky v Ázii. Štúdia organizácie RAND hovorí, že do roku 2015 budú čínske vojenské výdavky šesťkrát vyššie ako japonské a že úhrnný vojenský kapitál bude asi päťkrát vyšší (podľa parity kúpnej sily).
Nech je už presnosť takýchto odhadov čínskeho vojenského rastu akákoľvek, výsledok bude závisieť aj od toho, ako sa zachovajú USA a ďalšie štáty. Kľúčom k vojenskej moci v informačnom veku je schopnosť zhromaždiť, spracovať, rozmiestniť a integrovať komplexné systémy vesmírneho sledovania, vysokorýchlostných počítačov a rýchlych zbraní. Čína a ďalšie krajiny niektoré zložky tohto potenciálu vybudujú, ale podľa vojenských analytikov nie je pravdepodobné, že by Čína v blízkej budúcnosti vyrovnala krok s USA.
Neschopnosť Číny globálne konkurovať USA neznamená, že by nemohla ohroziť USA vo východnej Ázii, ani že vojna nie je možná kvôli Taiwanu. Slabšie krajiny niekedy zaútočia, keď sa cítia zahnané do kúta, ako to predviedlo Japonsko v Pearl Harbore alebo Čína, keď v roku 1950 vstúpila do kórejskej vojny.
Keby napríklad Taiwan vyhlásil nezávislosť, Čína by zrejme zasiahla silovými zložkami bez ohľadu na to, čo by ju to stálo hospodársky aj vojensky. Vyhrať takú vojnu by však nebolo pravdepodobné a rozvážna politika na obidvoch stranách môže vojnu odvrátiť.
Nie je dôvod, aby USA a Čína vstupovali do vojny. Každá rastúca moc neprináša vojnu -- vezmime si koniec devätnásteho storočia, keď Amerika predbehla Britániu. Ak zostane vzostup Číny mierový, bude prísľubom veľkých prínosov pre jej vlastných obyvateľov i pre jej susedov -- a aj pre Američanov. Dôležité bude, aby sme mali na mysli Thukydidovu radu a nezamieňali teórie analytikov za skutočnosť, a aby sme to zdôrazňovali politickým predákom i verejnosti.

Joseph S. Nye je bývalý námestník ministra obrany USA. Prednáša na Harvardovej univerzite, je autorom knihy The Power Game: A Washington Novel.
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project-syndicate.org